Ahoj. Neviem ako začať, mám zvláštny problém, no rada by som počula nejaké názory, a tak sa pokúsim vám ho priblížiť. Som 34 ročná mamina 5 ročného dievčatka. Mesiac po pôrode dcérky som ovdovela. Strata manžela ma nesmierne bolela, milovala som ho celým srdcom. Nevedela som sa z toho spamätať, no po čase bol osud ku mne milostivý a ponúkol mi šancu znova milovať, a tak už dva roky si užívam idilický vzťah s 36 ročným priateľom a s jeho deťmi, 7 a 9 ročnou dcérkou. Bohužiaľ, spája nás spoločný osud. Mama im zomrela pred štyrmi rokmi. Dievčatá veľmi trpeli, veď stratili mamu ktorá ich nekonečne ľúbila. Postupne ma začali vnímať ako novú mamu a naplno mi prejavovať svoju detskú lásku a ja by som za nich dala život. Milujem ich rovnako ako vlastné. Keďže s priateľom nám to príkladne funguje, máme dojem, že už dozrel čas na to, aby sme spolu bývali. Mám veľký dom, a tak uvažujeme o tom, že sa ku mne nasťahujú. Deti sa na to veľmi tešia a my s priateľom tiež. Jeden problém s tým však mám, ale ten by som mala tak či tak, lebo aj svojej dcérke by som to musela vysvetliť. Od detstva trpím nočným pomočovaním a aj keď som sa od piatich rokov liečila, nepodarilo sa mi vyliečiť. Priateľovi to nevadí a ja to už tiež neriešim. Už som si na to zvykla, musela som, lebo vraj patrím k dospelým u ktorých enuréza pretrváva celý život a odoláva každej liečbe. Nič mi neostáva, len s tým žiť a nejak to povedať deťom. Ale ako im vysvetliť, že mama sa v noci pomočuje? Deti to vnímajú ako strašnú hanbu, preto rozmýšľam ako im to podať. Bývať v jednom dome a utajiť to, sa nedá. Moja dcérka už spáva sama a nezvykne v noci za mnou chodiť do spálne, ale minule mala zlý sen, dobehla za mnou a zobudila ma pocikanú. Samozrejme, že to neušlo jej pozornosti, no nejak som to zahovorila. To ale nie je riešenie, veď takéto “útoky“ na spálňu rodičov sú pri deťoch bežné a priateľove deti mi už na zahováranie neskočia a onedlho ani moja malá. Tak teda čo robiť? Dlho som spávala v plienkových nohavičkách, ale tie tiež často nezachránia situáciu, lebo zvyknú pretiecť a okrem toho, pri ich používaní mávam gynekologické problémy. Teraz si dávam nepremokavú plachtu, ktorá vyzerá ako normálna, čiže za bežných okolností, by si to deti nemuseli všimnúť. Mokré príhody však mávam dosť často, preto tým sa utešovať nemôžem. Môže sa zdať, že riešim banalitu, ale rada by som bola, aby to deti vnímali ako niečo, čo je súčasť mňa, ako niečo, čo ma v ich očiach nebude zhadzovať a aby o tom nerozprávali kamarátom, lebo v konečnom dôsledku by sa asi stali terčom posmechu, lebo majú mamu pocikandu. Za akýkoľvek názor budem vďačná.
Mila Darina, problem ktory popisujete je z mojho pohladu velmi intimny, zranujuci a zaroven si myslim, ze este stale liecitelny. Nebudem sa rozpisovat na tejto stranke a neviem z ktorej casti Sk ste, preto len na moju mailovu adresu ritasvihranova@gmail.com mi napiste odkial ste a ja skusim zistit a doporucit vam nejakeho kolegu, ktory vam pomoze najst vysvetlenie detom, s ktorym vy budete spokojna. Budte ho tvorit spolu s kolegom alebo mozno so mnou. To bude zavisiet od vas, koho a kde si vyberiete. / zatial, kym neskusite este psychoterapeuticku liecbu / Moj nazor je, ze toto vysvetlenie detom by mal byt tvorivy proces, do momentu, kym vy s tym budete spokojna a budete pripravena to povedat detom, tak aby vas to co najmenej zranovalo. Ja cestujem na dovolenku od utorka do dalsej nedele 12. 9.
S uctou, psychologicka, psychoterapeutka, Rita Svihranova
Vysvetlite to deťom narovinu, že to je ochorenie, my máme v rodine dedka, ktorému pred deťmi vymieňame plienky a práveže sme im vysvetľovali, že aj oni sa raz pockávali, keď boli malé a možná sa raz ešte budú, tak to berú ako normálnu vec, nevysmievajú sa mu. Dosť záleží od toho, ako ich dokážete vychovať na tekéto veci.
Myslim, ze na svete su 100x horsie problemy, ako ten vas, a podla toho co ste popisala o vasej novej rodine, aj stylom ako ste to popisala, musite byt mila silna inteligentna zena a milujuca matka a taky isty aj vas partner, kedze sa so situaciou zmieril a nevadi mu to. A spravny rodicia zvyknu mat aj spravne deti. Urcite su vychovavane tou spravnou cestou, a preto by som obavy o to ako to pochopia, urcite nemala a pripadna reakcia okolia? Milujete svoju rodinu, date za nu zivot keby bolo treba, to je to najhlavnejsie, to vas vzdy vsetkych podrzi, ked pridu problemy do cesty a vy ich prekonate. Nepomohla som, len svoj nazor napisala, pomoc co ponuka vyssie p. psychologicka stoji za pokus, ale vzdy si myslim, ze ziadny psycholog nepoda vec lepsie ako vlastny rodic. Drzim palce a zelam vam krasny zivot a minimum problemov, milujuce deti zvladnu strasne vela, a velakrat prijmu informacie akoby boli uz dospeli, sama sa mozno budete cudovat, ake to bude lahke.
Liečenie tvojho problému skús na www.regresnaterapia.sk
Ahoj. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša. Čo tak počkať kým sa taká nehoda pritrafí niektorému z deti a vtedy využiť ten moment a povedať im to? Myslím si, že Tvoje deti sú vo veku, keď sa to ešte zvykne stať i keď možno ojedinele. Skús počkať, mohla by to byť dobrá príležitosť ako im to povedať a aj to dieťa ktorému sa to stane sa bude lepšie cítiť. Neviem či je to dobrý nápad, nemôžem to psúdiť ako mamina, nemám zatiaľ deti, ale chodievam do táborov ako vedúca a viem, že to nie je nič výnimočné, že deti v tomto veku sa popišajú. Ale určite je rozdiel medzi táborom a domácim prostredím, takže pouvažuj o tom a prípadne to skús. Držím palce. Ahoj.