Na prvý pohľad je odpoveď jasná – áno! Ale ak sa opýtame, či preto aj niečo robíme, už to tak jasné nebude. Starnúť začíname už po tridsiatke. Ale uvedomovať si to začíname, až keď niečo nefunguje.
Ďakujem za veľmi podnetný a provokatívny článok. Jedno tu asi nebolo dosť zdôraznené, alebo som to nezachytil - ak niečo človek chce, musí mať na to dôvod, motiváciu. Inými slovami, musí naozaj chcieť. Poznal som človeka, ktorý mal geneticky dané (podľa predkov), že sa dožije minimálne 90. Jeho zdravotný stav bol obdivuhodný. V 69-tich som mu nestačil do kopca a to mňa ťahal pes a on niesol flintu a batoh. Bol som o 25 rokov mladší a dobre trénovaný! Všetci sme si mysleli, že sa dožije minimálne stovky. Mal plány, mal ideály… Potom mu zomrela manželka, trochu to zaškrípalo v rodinných vzťahoch a … zomrel v 74. Odchádzal zo dňa na deň. Stratil chuť žiť. Teda, súhlasím, predpoklady musia byť, niečo pre to musíme aj urobiť, ale hlavná je - chuť do života, mať pre čo a pre koho žiť.
Chcem reagovať na článok malou pripomienkou. Súhlasím s tým, že je dôležité mať genetické predpoklady, chuť žiť, zdravo sa stravovať, no dôležité je mať rád sám seba. Venujem sa zdravému životnému štýlu a stretávam sa s tým, že pokiaľ rozprávam o možnostiach ako byť zdravý, mnohí myslia hneď na celú svoju rodinu, len nie na seba. Na základe vlastných zdravotných problémov, ktoré ma priviedli k tomu, že som sa začala venovať zdraviu, odporúčam - ak som ja v pohode, teda zdravá, viem pohodu ďalej rozdávať. Ak ma však niečo bolí, nie som v pohode, žiaden šperk ani nové šaty ma nepotešia. Jednoducho, v každom prípade je potrebné myslieť sám na seba, nie egoisticky, ale prakticky.