Do svojich 41 rokov som žil “normálny” život. Práca, rodina, štúdium, záľuby, samozrejme aj stres z prežitia v tejto dobe. Jedného dňa sa mi podarilo prechladnúť, čo viedlo k zápalu stavcov chrbtice. Pri jednom zlom pohybe mi v nej prasklo na troch miestach a počas spánku som sa prebral, ako pri mne stojí zdravotník zo ZS a po všetkých zdravotníckych procedúrach ma odviezli do okresnej NsP. Po vyšetreniach mi na Neurologickom oddelení diagnostikovali epi. Nevedel som si predstaviť, že niečo také sa mi mohlo zrazu stať. Prišiel som o vodický preukaz, ktorý som potreboval v zamestnaní a taktiež aj o zbrojný preukaz, nakoľko som aj poľovníkom. Zrazu sa mi rozvrátil celý život. V zamestnaní som mal však štastie a môj nadriadený mi vyšiel v ústrety a prispôsobil mi pracovnú náplň môjmu ochoreniu, za čo mu ďakujem. V opačnom prípade by som bol nezamestnaný a neviem si predstaviť zamestnávateľa, ktorý by mal záujem o pracovníka s “epi strašiakom”. Po vyliečení zápalu chrbtice, zmiernení životného tempa a samozrejme aj odbúraní stresových faktorov sa mi stav do troch mesiacov ustálil, som bez záchvatov, samozrejme na liečbe, ktorú nechcem zanedbať. Nerád by som sa vratil k takému ochoreniu znovu. Chcem, aby sa mi život vrátil znovu do pôvodného stavu s čo najmenším obmedzením. Pri štúdiu obmedzení, ktoré pre ochorenie “epi” zákonodarca na občanov nášho štátu vymyslel, mi prebehol mráz po chrbte. Človeku dokáže znehodnotiť život mávnutím ruky, ale na to aby mu ho zlepšil nemá vôbec záujem. Dúfam, že “Doba ľadová” v týchto obmedzeniach príchodom letného slnka pominie a my sa v tomto roku staneme ďalšími spokojmými obyvateľmi Slovenska, ktoré patrí do EÚ aj v tomto ohľade. Držím palce Slovenskej lige proti epilepsii a občianskemu združeniu EpiKlub v ich boji za všetkých, ktorí sú postihnutí epi ochorením. Ďakujem!