Zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach neumožňuje výdaj liekov prostredníctvom internetu. Dodávateľ liekov prostredníctvom inernetu nemá možnosť si legálnou cestou zabezpečiť lieky od výrobcu liekov alebo distributéra liekov
“Je vysoká pravdepodobnosť, že ide o falzifikáty liekov.”
Toto je trocha prehnané tvrdenie, lebo väčšinu týchto internetových obchodov prevádzkujú podľa mojich informácií lekárne, ktoré majú aj reálnu prevádzku a spĺňajú všetky tie licencie alebo čo to je, nech sa vyjadria prevádzkovatelia.
Impulz pre obchodovanie s farmaceutickými prípravkami, zdravotníckym materiálom a doplnkovým sortimentom cez internet v EÚ prinieslo rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-322/01 zo dňa 11.12.2003 vo veci nákupu voľne predajných liekov.
http://www.cr-international.com/docs/2003_ecj_deutscher_apothekerverband_11_12_2003.htm
on-line non-prescription medicines sales accepted:
http://www.cpme.be/news_eunews.php?id=325&q=
Prevádzkovanie internetových zásielkových lekární v EÚ dopĺňajú ešte 3 ďalšie dôležité nariadenia:
• zásadách e-commerce (Directive 2000/31/EC on electronic commerce)
• zásielkach na diaľku (Directive 97/7/EC on distance selling)
• ochrane dát (Directive 95/46/EC on data protection)
ktoré sa vstupom Slovenska do EÚ automaticky premietli aj do slovenskej legislatívy. To že MZSR nestíhlo novelizovať niektoré paragrafy je v tomto prípade nerelevantné.
Osobne si myslím, že pokiaľ tie lieky sú voľnopredajné a internetovú stránku prevádzkuje riadne registrovaná lekáreň je to v poriadku.
Odporúčam: http://www.ilekaren.sk/
Farmaceut nie je povinný kontrolovať identitu pacienta. Až na jednu výnimku, § 40 odsek 10 Zákona 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov: http://www.zbierka.sk/zz/predpisy/default.aspx?PredpisID=14397&FileName=98-z140&Rocnik=1998 mu túto povinnosť ustanovuje. Osoba oprávnená vydávať
lieky si overí totožnosť osoby, ktorej vydáva liek s obsahom omamnej látky, a na zadnú stranu kópie lekárskeho predpisu vyznačí meno a rodné číslo tejto osoby. Keď si teda niekto v lekárni pre suseda vyzdvihuje liek na recept na ktorý sa nevzťahuje § 40, odsek 10 Zákona 140/1998 Z.z. môže tak konať, pretože lekárnik mu ten recept môže vydať aj bez kontroly identity. Dotyčný ho potom sprostredkuje tretej osobe. Aký je potom rozdiel medzi donáškovou službou a uvedeným príkladom? Verejná lekáreň môže vydať liek bez lekárskeho predpisu aj spoločnosti, ktorá ho len doručí konečnému spotrebiteľovi.
A na záver si nalistujte chat: http://chat.sme.sk/?id=83 s bývalým ministrom zdravotníctva a uvidíte ako odpovedal na otázku: „V prípade, že by ste boli odkázaný na dlhodobé užívanie liekov, objednali by ste si ich zo zásielkovej lekárne (ZL), ak by Vám to znížilo výdavky?“
Nikto nemôže zakázať lekárni zásielkový predaj výrobkov, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis.
Dobré ráno Slovensko!
Pozrime sa teraz na platnú legislatívu. Zákon č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode v znení neskorších predpisov: http://www.strategie.sk/files/dokumenty/zakony/Elektronicky_obchod.pdf § 3 Sloboda poskytovania služieb informačnej spoločnosti v odesku 1 hovorí, že služby informačnej spoločnosti (napr. prevádzku zásielkovej lekárne) môže poskytovať každá fyzická osoba a právnická osoba. Na poskytovanie služieb informačnej spoločnosti nie je potrebné povolenie ani registrácia. Tým nie sú dotknuté povinnosti poskytovateľa služieb v koordinovanej oblasti. Takže ak lekáreň má povolenie na prevádzku a spĺňa literu zákona v koordinovanej oblasti, môže poskytovať služby informačnej spoločnosti Čl. I, § 1, odsek 2 vymedzuje rozsah platnosti citovaného zákona. Tento zákon sa nevzťahuje na služby informačnej spoločnosti, ktorých predmetom sú dane, poplatky, lotéria, notárske služby, služby advokátov, úkony súdnych exekútorov a pod. Prečo sa v zozname nenachádza zákaz aj na poskytovanie lekárenskej starostlivosti?
To, že platný zákon o liekoch nepozná formu zásielkového obchodu neznamená, že ju aj zakazuje. Takáto dedukcia by potom bola v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky) v ktorom sa ustanovuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zásadu, že nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, možno okrem fyzických osôb vzťahovať aj na právnické osoby. Zdorj: JUDr. Drgonec, Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Heuréka, s. 54 . To, že právna úprava v tejto oblasti neexistuje, je len slabým vysvedčením SLeK a MZSR, pretože nestíhajú držať krok s vývojom.
Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-322/01 zo dňa 11.12.2003 skonštatoval že s článkom 30 Zakladajúcich zmlúv ES je zlučiteľný vnútroštátny zákaz zásielkového predaja farmaceutických výrobkov, predaj ktorých je vyhradený v danom štáte lekárňam výlučne v rozsahu, v akom sa vzťahuje na farmaceutické výrobky poskytované iba na základe lekárskeho predpisu. Naopak poukazom na čl. 30 Zakladajúcich zmlúv nemožno legalizovať absolútny zákaz zásielkového predaja farmaceutických výrobkov, ktoré nepodliehajú režimu predaja na základe lekárskeho predpisu.
Odporúčam iLekáreň: http://www.ilekaren.sk/
Ešte raz, dobré ráno Slovensko!