Dobrý deň. Mám taký problém. Dá sa povedať, že “nič necítim”. Asi pol roka dozadu sa mi stala taká vec. Plačem vtedy, keď chcem plakať, nie vtedy, keby som mala plakať. Keď sa stane niečo môjmu blízkemu, nič necítim. Napr keď je niekto z rodiny v nemocnici a je to dosť vážne. Ostatní členovia rodiny si robia veľké starosti, nespia, pomaly nejedia. Keď niekto umrie všetci plačú - ja nie. Nie že by mi to bolo jedno, ale jednoducho nemôžem nič robiť. Necítim ľútosť. Necítim lásku, ktorú mi rodina a priatelia dávajú. Necítim sa zle, keď ma niekto uráža alebo potrestá neprávom. Cítim akurát hnev. A to dosť často. Hnevám sa aj bez dôvodu, hnevám sa keď niekto stále lúska prstami alebo píska a ja hneď naňho začnem kričať. Predtým sa mi to nestávalo. Keď mi niekto niečo prikáže, kašlem na to a nezaujíma ma, či budem mať problémy. Pred polrokom by som sa bála prísť domov o 10 minút neskôr. Teraz si chodím domov ako chcem a keď ma rodičia potrestajú, nerobím si z toho nič. Je mi to jedno. Aj keď nechcem, aby mi to bolo jedno. Bola som z tých ľudí, ktorí neznesú pohľad na krv a radšej zomrú akoby mali trpieť v bolestiach. Ale v poslednom čase mi bolesť nevadí, dokonca ma niekedy aj upokojuje. Och, a zabudla som napísať, že často mávam depresie (väčšinou ale bez plaču), bolesti hlavy a závraty. Bola som s tým aj v nemocnici, ale nič mi nezistili. Ak viete, povedzte mi prosím, čo mi je.
Nič necítim
Toto môže byť nejaký blok a pomôcť Ti môže možno len skúsený psychológ… Z Tvojho vyjadrenia predpokladám, že si mladý človek a život máš pred sebou. Nenechaj to tak! Bola si s tými depresiami u psychológa? Urob to! Ak áno a nepomohol Ti, hľadaj iného, ale hlavne to nenechaj tak.
Poznam to o čom píšeš. Liečila som sa na depresiu. Nehovorím, že som OK a ani ti nepoviem, čo ti je. Mám len otázku, ktorá mi napadla pri čítaní tvojho odkazu. Čo sa stalo vtedy, ked si písala: Predtým sa mi to nestávalo.
Vies yyyy - predtym to bolo, tak ze som bola strasne citliva, bojazliva, nemala som odvahu nic skusit, lebo som sa bala. Bud rodicov alebo proste neviem, ale bola som ina. Alebo som si o niekom nieco myslela, ale radsej som mu to nepovedala,lebo som ho nechcela zranit. Teraz hovorim vsetkych vsetko a uz som stratila aj par kamosov. A neviem preco ale vobec mi to nie je luto ze uz niesme kamosi. Vsetci mi vravia ze som sa zmenila. Bola som vo februari v nemocnici a odkedy som sa vratila som takato.
Mám kamaráta, ktorý má depresiu, a presne také príznaky ako ty. Medzi iným teda totálna ľahostajnosť voči okoliu. Našiel si priateľku (neviem ako sa mu to podarilo) ale zrejme preto, lebo on je fešáčisko. No a jeho priateľka je zase presný opak jeho. Veselá, komunikatívna, spoločenská a tým potiahne so sebou vždy aj jeho. Ja viem, že on ju má preto veľmi rád. Protiklady sa predsa priťahujú. Možno ak budeš pravidelne navšťevovať psychológa, veď dnes už to nie je hanby a ak by sa ti k tomu podarilo mať pri sebe niekoho, kto ťa tiež nabudí, tak by si bola na dobrej ceste. Veľmi ti to želám …
Ja si myslím, že už aj to je dôležité, že si to uvedomuješ a nie je pravda, že nič necítiš…cítiš, minimálne ťa štve, že si takáto.
Su dve moznosti. Bud ti chyba nejaky vitamin, skus Bcko, alebo si si dostala rozum.
To je v poriadku, naucila si sa byt sama sebou a to niektori tvoji tzv. priatelia nedokazu stravit. Ti ozajstni zostanu vzdy pri tebe. Detstvo a dospelost su vzdy odlisne kapitoly nasho zivota a spatny navrat v mysleni nie je dobry pre nikoho. Bud sama sebou a zabudni na minulost, ta uz nic v tvojom zivote nenapravi.
Neviem ci je to este akutalne, ale ja mam rovnaky problem az na tie zavrate, nasla si riesenie?