Potrebujem pomoc psychologa


(patka) #1

Hladam psychologicku okolie Krupina a Zvolen, potrebujem vyriesit moj problem a chcem aby mi pomohla vyliecit sa z cervenania a nie som si ista, ci je to soc. fobia.


(Lienka) #2

Dobrý deň, chcem Vás poprosiť o pomoc. Po 18. rokoch manželstva som pred 3 rokmi zistila, že ma manžel podvádza zo svojou mladšiou (slobodnou) kolegyňou. Dúfala som, že to časom prejde, ale ono to trvá do dnes. Po dohode, že si každý bude žiť svoj život si túto dohodu upravil na to, že ja sa budem starať o deti (18. a 13. ročné dcéry) a on si bude žiť. Venuje sa svojim záľubám a všetok voľný čas trávi s ňou. Neviem čo urobiť, ničí ma to psychicky a neviem si s tým sama rady. Rozvod nič nevyrieši, nemám kam ísť (máme spoločný rodinný dom) a dohoda s manželom je na bode mrazu. Ako ďalej neviem, chcem pomôcť sebe aj deťom. Dusno, ktoré u nás vládne neprospieva nikomu z nás.


(rita) #3

Milá Lienka, čudujem sa, že trpíš manželové avantíry. Jednoducho dom predajte, kúp si byt a s dcérami sa odsťahuj a začni žiť tiež. Veď aj ty si človek, ktorý má právo na život. Nauč sa mať samu seba rada. A vôbec sa netráp pre manžela, ktorý Ti takto strpčuje život. Veď je toľko možností, ktoré Ti ponúka tento svet. Nájdi si dobrú kamarátku, zájdite si na kávu, do kina. A urob hlavne niečo pre seba, zmeň sa, zájdi ku kaderníčke, kozmetičke, zvýši sa Ti sebavedomie uvidíš keď sa na seba pozrieš v zrkadle. Držím Ti palce aby sa Ti to podarilo. Rita


(mokona) #4

Dobrý deň, už dlho som presvedčná, že potrebujem pomoc psychológa - nejaké sedenia, či terapiu, v podstate mám psychické problémy od detstva a vidím, že sa so mnou ťahajú do dospelosti a komplikujú mi život, ovplyvňujú celé moje správanie. Nemám žiadnych kamarátov, ktorým by sa dalo zdôveriť a vôbec nikoho vlastne moje problémy ani nezaujímajú. Vzťahy s rodinou nemám na takej úrovni, aby sme sa bavili o intímnych či takýchto blbších problémoch, takže sa s nikým o tom nebavím. Aj sa za to hanbím, že mám takéto problémy, lebo to považujem za svoju slabosť. Keby som tie problémy mala v skratke zhrnúť - odjakživa mám pocit, že ma rodina nemá rada, že ma v podstate len trpia, ked už som sa narodila (nikdy žiadne objatia, pohladenia či iné prejavy náklonnosti aj celé jednanie so mnou bolo skôr také tvrdé, napriek tomu, že k mojej sestre sa mama správala uplne inak s navonok prejavovanou láskou, objatia, dotyky aj rozprávanie, takže vidim, že sa tak správať vie, len ku mne nie - ale to je najskôr tým, že som nechcené dieťa od chlapa, čo bol alkoholik a spôsoboval jej len problémy), mám pocity menejcennosti, že pre nikoho nič neznamenám, že nič poriadne nedokážem, hanbím sa aj za svoje meno, ktoré je aj podľa mňa smiešne - počas celej základnej a aj strednej si z neho všetci robili srandu a zosmiešňovali ma. Nemyslím si o sebe však stále len to najhoršie, ja vnímam aj svoje kladné stránky, že je veľa vecí, ktoré by som vedela v pohode zvládnuť, že dokážem byť dobrou kamarátkou, že rozhodne nemám najhoršie vystupovanie, akurát, že keď zistím čo i len náznak, že som niekde neuspela, že mnou pohŕda, alebo som na smiech, tak sa okamžite stiahnem - nebudem sa nikde vtierať - či už rodine, “kamarátom”, alebo priateľovi (s ktorým som už roky, avšak má ma len rád, nikdy ma neľúbil, bavili sme sa o tom otvorene). Cítim sa často sama aj teraz, milujem spoločnosť ľudí, rada sa zabávam, ale teraz tu sedím sama, dlhé dni a pokiaľ sa ja niekomu neozvem a nasilu nejak nedohodnem stretnutie, tak si na mňa nikto nespomenie, nenapíše ani nezavolá (okrem priateľa), ale ide mi aj o inú spoločnosť. To, že rodine nevyhovujem, to si vybrať nemôžem a musím sa s tým zmieriť. Ale to, že nemám žiadnych dobrých priateľov, ma veľmi mrzí, lebo si čím ďalej tým viac začínam myslieť, že som asi ten najneschopnejší človek čo si také niečo nezaslúži. Teraz sa dostávam do fázy pasivity, alebo rezignácie. Snažila som sa v živote uspieť po všetkých stránkach aspoň ako - tak aby som bola spokojná, nevychádza to a je to len horšie. Proste zrejme nepatrím do tejto spoločnosti, keď všetkým na mne niečo vadí. Potrebovala by som pomoc psychológa, chcem sa s nejakým odborníkom o tomto porozprávať, možno pomôže, možno nie, ale aspoň by som sa vyrozprávala možno by niekto moje správanie pochopil. Avšak nemám peniaze na žiadne také odborné posedenia, hľadala som aj na internete, ale všetko je spoplatnené. Čo na jednej strane chápem, lebo za služby sa platí s čím si ale ja momentálne nepomôžem. Keď nezačnem tieto problémy odborne riešiť, môže to prerásť do naozajsnej depresie, ktorej sa už nemusím zbaviť (pokiaľ ju už teda nemám - neviem), neviem si sama pomôcť.


(R) #5

Mokona, niektorí klinickí psychológovia pracujú aj na zdravotnú poistovňu. Rita Svihranova


(Lucia) #6

Mám 9 rokov priateľa, robí u nás v reštaurácii kuchára a prevádzkára a bývam s ním u rodičov, máme pristavené. Ja pracujem v kancelárii v jednej firme. Priateľ sa chcel oženiť a mať rodinu a že by sme sa starali o podnik. Ja neviem, či to chcem a problém je aj v tom, že som sa zaľúbila do kolegu a aj on do mňa, on ukončil 7 ročný vzťah a ja som aj odišla cez leto z domu do nájmu, ale som sa vrátila domov, finančne sa to nedalo utiahnuť a rodičia mi vkuse volali a nezvládala som to a vrátila sa domov. Už dávnejšie som mala s priateľom problémy, ale vždy to nejako prešlo, problém je aj tom, že je podnik súčasťou domu a aj rodičia, všetci sme tu nakope. O kolegovi po čase priateľ zistil a aj ja som mu to povedala, mama mu písala výhražné sms nech ma nechá. Neviem ako ďalej kolegu stretávam v práci, páči sa mi a priateľ doma a na to, aby som bývala sama nemám peniaze, doma mám peklo. Ale priateľ nemá kam ísť, keď sa rozídeme a ja tiež a ku kolegovi do bytu nemôžem ísť. Čo mám robiť? Ako ďalej?


(R) #7

Lucia, s priatelom byvas u rodicov - tvojich a pristavane je u tvojich rodicov a pracuje u tvojich rodicov? Novy kolega je zenaty, rozvedeny? Je to naozaj pekne prepletene. Z mojho pohladu, nie je idealne, ak mladi zacinaju aj s byvanim aj pracovne ciastocne zavisli a aj kontrolovatelni rodicmi. Je to zvyk rodinnych podnikov, ale takto maju mladi ludia vseobecne, nemyslim len teba, mensiu sancu si uvedomit svoju samostatnost, dozriet nezavisle od rodicov, za akychkolvek okolnosti, aj ked skromnejsie. Zvaz, akukolvek samostatnost, kdekolvek a je jedno, ci s novym priatelom, alebo uplne sama! Stis sa do seba a skumaj! Odpoved najlepsie najdes v sebe, nie u noveho priatela ani u rodicov. Ak pises, ze si sa zalubila, tak energia lasky ide do noveho vztahu. Ja som skor zastancom, ak nie je byvaly vztah uplne ukonceny, nezacinat si iny vztah, pretoze to prinasa riziko podobnych omylov. Kazdopadne by bolo vhodne byt aspon chvilu sama, bez vztahov a len citit, co potrebujes, kam ta to taha. Ak Ta rodicia velmi ovplyvnuju, vyhladaj psychologa a hladaj pri nom, co ty potrebujes. Budes zit svoj zivot, podla svojich predstav a na svojich preslapoch sa najviac naucis. Generacia rodicov by mala zit svoj zivot a mladych ovplyvnovat len v miere, ktoru oni samy uznaju. Vsetky skusenosti starsej generacie sa nedaju len tak lahko preniest. S muzom tvojej volby budes zit ty a nie tvoji rodicia. Zbieraj odvahu postavit sa otvorene a aj k sebe pravdivo, verim, ze hlbka tvojej duse vie, co chce. Odvaha a aj skromnost, a docasna neistota finanncna, ak by si sa odstahovala - stoji za to. Najdes samu seba a to je pre mnohych mladych ovela dolezitejsie ako byt ovplyvnovani a zavisli od rodicov. Pocuvaj svoje vnutro, aj ked vplyvy z okolia su silne. Je to podla mna vyzva, a ako sa k nej postavis zalezi len alen od Teba. Niekedy sa ludia po rozchodoch vzajomne podporuju, neznamena to vsak vzdy novy buduci partnersky zivot. Malokto ma odvahu zit chvilu sam, aby naozaj preskumal, prehodnotil a naucil sa z byvaleho vztahu a svojich omylov. Vo vztahoch je dolezite, kto koho potrebuje a ci je v novom vztahu dostatok slobody a volnosti, ucty, respektu lasky, a aj harmonie a vyvazenia vo vsetkych smeroch. Co ta z tohto, co pisem najviac oslovuje? Rita Svihranova, psychologicka, www.psychoterapeut.zzz.sk


(Lucia) #8

Pekný večer, ďakujem, že ste mi odpísala. Bývame u mojich rodičov a pracuje priateľ u mojich rodičov. Neviem, či to budem zvládať, keď odídem a ja by som mala zostať doma, či nebude lepšie, keby som odišla aj ja. Rodičia sa veľmi trápia, hlavne mama a aj priateľ, narobil sa kým sme vše vybudovali. V dome je napätá atmosféra. A koelega, ten ma má rád, ale tento stav už trvá dlho a cez leto som sa vrátila domov a stále je to takto. Aj beriem antidepresíva coaxil, aj som bola u psychologičky, mám aj kamoša farára a stále sa neviem z toho dostať. Bojím sa byť sama, odísť a opustiť vše a začať vo 29 r. od začiatku. Nevládzem ďalej. Dá sa s vami aj osobne stretnúť a prísť sa porozprávať?


(R) #9

Lucia, da sa aj so mnou porozpravat, len ak si uz bola u psychologicky, tak by bolo mozno lepsie zostat u jednej, pokracovat v terapii dlhodobejsie a pracovat na vsetkom, co upevni tvoje sebavedomie. Vsetko potrebuje cas. Dopraj si ho. Ano, pri takom dlhodobom vztahu sa tazko vsetko opusta, ale 29 r. je stale este mladost. Aky ma pre teba zmysel ostat v tomto starom sposobe zivota? Mozno sa treba podakovat priatelovi za vsetko pekne, co ste spolu prezili. Mamy sa zvyknu trapit, ale ako dospelejsie by sa mali aj so svojimi trapeniami vyrovnat same a necakat, ze im deti budu splnat ich predstavy zivota. Vy ste mali deti s priatelom? Spolocne majetky sa daju financne vysporiadat, a nemali by byt brzdou v zmene ist novou cestou. Kto vlastne chcel, aby ste budovali pri rodicovskom dome - vy mladi, alebo rodicia? Porozpravaj sa s priatelom o vsetkom, o financiach, o vasom vztahu, o buducom spoluziti, ktore je uz o niecom inom ako kedysi. Laska je aj o tom, ze ak druhy potrebuje odist, tak ho nedrzime nasilu, pretoze sa to aj tak neda, niekoho vlastnit. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk


(Shenea) #10

Dobrý deň, prosím Vás, poraďte mi, ako môžem začať mať rada samu seba. Od malička som mala ťažké detstvo, ako aj moja sestra, mama nás bila, najčastejšie za známky, je učiteľka, hovorila nám, že nie sme na nič dobré, že sme neschopné a pod. Keď som sa odsťahovala, bolo to lepšie, ale teraz mi nevyšlo manželstvo, budem sa rozvádzať, tak to na mňa ešte viac doľahlo. Myslím veľmi pesimisticky, nedokážem mať zo seba radosť a cítim sa menejcennou a vinnou za rozpad nášho vzťahu. Manžela som totižto podviedla, keďže po roku a pol našej krízi nechcel nič riešiť, tak sa to stalo… Nebolo to cielené, ale stalo sa. Odvtedy mám veľký pocit viny za krach nášho vzťahu napriek tomu, že môj manžel naše problémy so mnou nebol ochotný riešiť ten rok a pol, keď som neustále sa s ním snažila hovoriť o problémoch, dostať ho do manžels. poradne, tak nechcel. A teraz to všetko na mňa tak doľahlo, že si nedokážem vážiť samu seba, všetko vidím pesimisticky a skepticky a nedokážem žiť normálne. Stále mám v sebe výčitky zo skrachovaného manželstva. Prosím, poraďte, neviem, čo s tým môžem urobiť. Poraďte prípadne knihu alebo činnosť, ktorá by mi mohla nadobudnúť stratenú sebadôveru a aby som si začala vážiť sama seba. Ďakujem.


(R) #11

Shenea, najst stratenu sebadoveru byva proces, ktory ma svoj rytmus a tempo, u kazdeho iny. Doporucujem vam vyhladat odbornika spolu s nim skumat to, co potrebujete. Vase riadky svedcia o vasej tuzbe najst nieco, co vas povzbudi, preto svoju tuzbu skumajte viac ako to, co vam sebavedomie znizuje. Pokuste sa v kazdom dni najst malu drobnôstku, ktoru si zapiste, cokolvek za co samu seba mozete ocenit a pomaly zbierajte tieto zrnka sebaucty. Doverujte, ze cas a vasa snaha zmenit postoj k sebe je dobrym smerom. Za rozpad manzelstva, ak manzel neriesil krizu, nechcel rozpravat o problemoch, napriek vasej nevere ste z mojho pohladu zodpovedni obaja. Pocit viny neprinasa ulavu, ale zataz, preto skumajte, aj to, co ste vo vasom vztahu robili dobrea v com by ste v dalsom vztahu rada pokracovala a skraslovala. kazda minca ma dve strany, skumajte aj tu opacnu. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk


(melinda) #12

Prosím o radu-pomoc-usmernenie. Cítim, že ma to nejako premáha. Pred 3 týždňami pred veľkou nocou bola s partnerom s ktorým mám 20-ročnú dcéru prežila taký zvláštné 2dni plné milovania atd. Cítila som, že je to nejaké iné. Keď som odišla do svojho bytu, vymenil zámky a úplne - ÚPLNNE prestal so mnou komunikovať, akoby som zomrela. Raz som mu zavolala, že čo je s ním - povedal mi nech ho neotravujem. Ženská intuícia s predchádzajúceho obdobi a mi potvrdila, že má pomer s inou ženou. Dokonca z vedľajšej ulice. 3 týždne som ho nepočula - nevidela. Dnes som sa v dobrej nálade vracala z chaty a na križovatke na našom sídlisku sme sa stretli. Ja domov a on od tej druhej. Prosím o pomoc. V zlomku sekundy som chcela stočiť volant a vraziť do jeho auta. Nezvládam žiarlivosť. Ja som mu bola verná 21 r, hoci sme neboli manželia. Pochopila som, že mi klamal dokonale. Bojím sa, že nastane skrat a niečo urobím trestné. Bola som nejako zmierená. Ale keď som videla ako ide od tej ženskej, chcela som ho vidieť na druhom svete. Tak ako som ja teraz preňho mrtvá. Ta zrada strašne bolí. Len som v živote nepočula aby chlap s ktorým fungujem takú dobu, zo dňa na deň ma úplne vymaže zo života! A to máme spolu dieťa. Má 65 rokov! Ja o 20menej. Ale je veľmi vitálny. V hlave mám pomstu. Neznesiem, že sa ma striasol a on si užíva. Zničil už druhý vzťah. je mu fajn a kľudne si sadne do prvej rady v kostole aj s tou treťou ženou (bohvie akou v poradí v reáli). Ja sa musím pomstiť. Využil ma aj finančne. Platila som spoločne dovolenky, investovala do domu (ktorý mal byť pre mňa a dcéru) , starala sa oňho, varila, pratala… kurník musím sa pomstiť. Ako to môžem nechať tak? Varujem všetky mladé baby, ktoré žijú na ! hromádke! Majú deti s partnermi a tí ich zo dňa na deň vyhodia zo svojho života.