Ja viem, že to sem do týchto tém nepatrí, ale musela som to niekde zo seba vykričať. Môj manžel nepije, nefajčí, je pracovitý, ale má takú chybu, že keď ho najviac potrebujem, prvý sa mi otočí chrbtom a ešte sa on tvári ako obeť. Keď mi ochorela mamka a zostala ležiaca, denne som za ňou dochádzala do nemocnice. Z domu do práce som išla ráno o 4.15 poobede do nemocnice a večer domov. Musela som ešte všetko porobiť, navariť, lebo on “chodí do práce, kde nesedí na zadku a je unavený!” Keď mamka zomrela, všetko išlo v starých koľajoch. V pondelok idem do nemocnice na operáciu. Idem tam sama, lebo je koniec mesiaca a on si musí nahlásiť dva dni skôr, že nepríde, nakoľko pani mzdárka už robí výplaty. Tak isto po operácii nemôže prísť pre mňa, lebo on potrebuje vedieť, že kedy ma pustia. Nevie pochopiť, že to neviem ani ja, dokonca ani žiadny doktor to ešte nevie. Som však presvedčená, že ktokoľvek by ho teraz požiadal, či by po neho prišiel do nemocnice, neriešil by svoju mzdárku a výplaty! Jednoducho by sa mu dalo bez všetkého, len aby ho potom okolie chválilo, aký je on úslužný a dobrý. Mňa tak sklamal, že si mobil nechávam doma a vôbec sa mu neozvem. Domov docestujem vlakom a u mňa už navždy skončil!
Sebecký manžel
Vďaka, ja si dieťa už veľmi nezbalím. Je veľký a u nás to dopadlo tak, že dlho nechápal, prečo plačem, až nakoniec zahlásil. Veď sa neboj ja prídem! A tváril sa, že nechápe o čo mi ide. Prajem tebe i deťom veľa šťastia, lenže ako môj už nebohý kolega vravel: Nie je ťažké rozviesť sa, ale vydržať!