Dobry den, prosim Vas o radu. Mam pocit, ze absolutne nedokazem zvladat svoje emocie. Vsetko prezivam velmi intenzivne, nedokazem sa odosobnit. Najhorsie je to so strachom a smutkom, chyba mi akysi pokoj v dusi a bojim sa, ze sa to uz odrazilo aj na mojom zdravi, pretoze mi diagnostikovali dost vaznu chorobu, ktorej priciny nie su zname. Uvedomujem si, ze vobec nepocitujem spokojnost so zivotom, hoci na to nemam dovod a velmi sa snazim. Snazim sa neopustat sa, nelutovat, ale aj tak vo vnutri ma stale nahlodava zufalstvo a smutok, ako keby to tam bolo zakorenene. Neviem co s tym mam robit. Chodila som aj na psychoterapiu, ale mne to nepomaha. Pretoze ja si to uvedomujem, len to neviem odstranit. Velmi by som chcela byt stastna a radovat sa zo zivota. Zacinam si mysliet, ze je to zakorenene v povahe a ze s tym proste nic nenarobim, lebo som precitlively melancholik. Myslite, ze sa s tym da nieco robit? Dakujem, Eva.
Ahoj Evi, ja si myslim, ze dlhodoba psychoterapia je to, co Ti moze pomoct. Asi sa nevytvoril dobry terapeuticky vztah alebo Ti nevyhovoval ten psychoterapeuticky smer, v ktorom bol vzdelany tvoj psycholog. Treba hladat. A aj citanim spravnych knih, rozmyslanim a dobrym priatelskym vztahom sa podla mna da vela urobit,… ale to uz len moj nazor.
Dobry den Eva, neviem ako dlho ste chodili na psychoterapiu, ale praca s emociami a akceptovanim toho, aka som, niekedy trva dlhsie, citlivi ludia mavaju niekedy za sebou tazsie detstvo alebo minulost a historiu rodinnu, osobnu a pod… a to sa casto neda preskumat a podporit zmenu a svoje zdroje k zmene za par sedeni, niektorym ludom staci kratkodoba terapia, niektori chodia aj 3 a viac rokov, zavisi to od vnutornej sebapodpory a svojich zdrojov podpory, ak ich je malo nove zdroje sebapodpory sa buduju pomalsie a dlhsie, hlavu hore a skumajte co potrebujete, psychologicka Rita Svihranova.