Zdravím všetkých, môžete mi prosím povedať, čo je správne? Syn má 19 rokov, všetko tomu nasvedčuje, že syndromom trpí. Má čo najviac o svojom prbléme vedieť, alebo ako mi tvrdí okolie, rodina, že by bolo najlepšie ho tým ani nezaťažovať? Ja mám názor ten, aby sa s tým mohol sám vyrovnať, tak by mal vedieť, čo mu je, podeliť sa so skúsenosťami s ostatnými, lepšie sa chápu. Tu väčšinou čítam, ako sa o tom rozprávate maminky medzi sebou. S deťmi to riešite? Môžete mi poradiť ? Ďakujem
Som rada ze sa mi ozval niekto zo Zvolena moj syn ma 11rokov a diagnostikovali mu AS v septembry.
Ahoj. Ako keby ste pisala o mojom synovi. Akurat sme sledovany od 2r. a uz mame diagnostikovane cele spektrum Autizmu a najnovsie Aspergerov syndrom. EEG mu bolo robene nic, metabolicke nic, na genetike povedala lekarka ze nemame dostatocnu rodinnu anamnezu ze sa nema o co opriet. A to som nepovedala, ze som z Kosic. Mam z toho celeho pocit, ze ak aj urcia presnu diagnozu (na cas), nik nepovie ako sa spravat a hlavne ako reagova na vlastne dieta. Dnes som sa dozvedela ze je lekarka v Nitre, ktora vraj vie 100percentne urcit diagnozu.
Zaujíma ma, prečo sa odborníci vyjadria, že “pravdepodobne”? Nie sú si istí? Dá sa vôbec táto diagnóza vysloviť so 100% určitosťou? Aj ja mám skúsenosť, že výsledky vyšetrení u syna potvrdili, že “môže” aj “nemusí” byť AS. Nie je lepšie potom konštatovať, že osoba má niektoré črty AS?
To je ťažká otázka. Deti na to reagujú rôzne. Každopádne v jeho veku môžete zvážiť možnosť, dať mu niečo o AS prezrieť / prečítať, nejaký článok či knihu (najlepšie Aspergerov syndrom od Tonyho Atwooda) s tým, že by Vás zaujímal jeho názor. Ak by o tom nechcel hovoriť, prípadne by to odmietal, netlačila by som a nechala by som to tak, lebo viem o dospievajúcich s AS, ktorí dg. AS odmietajú, niektoré deti dokonca idú do afektu, ak počujú čo len názov tej dg. , aj keď sa nehovorí o nich. Iní dospelí s AS sa roky trápili svojou odlišnosťou, svojim nezapadaním, vynaložili kvantum energie a svojich schopností v snahe porozumieť, v čom to je, pokým na to po dlhých rokoch nejako prišli sami z literatúry či cez odborníka. Niektorým to pomôže, je to pre nich úľava, iní dlho reagujú odmietaním (tak ako rodičia :). Vo veku Vášho syna by už mohli prevážiť možné výhody z šance porozumieť konečne “v čom to je”. Náš syn má len 13 a je HFA, ale začala som o tom hovoriť (pred rokmi) najprv len všeobecne, že ľudia sú rôzni a sú rôzne spôsoby myslenia, že mnohé má svoje výhody aj svoje nevýhody. Neskôr som mu spomenula názov dg. vo vzťahu k nemu, ale nevraciam sa k tomu, čakám na jeho podnet, keď sa na to bude cítiť a bude chcieť o tom hovoriť. Dovtedy, keď je to nutné, hovorím “len” o inom myslení. Veľa zdaru želám.
Milý starostlivý dedo, to najlepšie, čo môžete pre vnuka robiť je to, že mu budete naďalej takým pozorným a starostlivým dedom. Rozprávajte sa s ním, pýtajte sa ho na jeho záujmy, pozorne ho počúvajte, plánujte si spoločný program, to je najcennejšie, čo pre neho môžete urobiť, a to aj ak by mal AS. Nedá sa cez internetovú diskusiu povedať, či niekto má alebo nemá AS (hoci to, čo uvádzate, je opodstatnené podozrenie). Sama som mama, a tak ani nemôžem radiť sa do toho “starať viac ako rodičia”, nanajvýš formou mimovoľne pohodého článku či knihy k danej téme 
A napokon, dieťa s AS vôbec nemusí mať zlý prospech, ani zlé správanie. Viem o deťoch s AS, ktoré mali výborný prospech a diagnostikované boli až v dospelosti, na VŠ, či až po jej skončení. P. S. Ak by sa stav syna nebodaj zhoršoval, (nekonfliktne) žiadajte rodičov vnuka o vyšetrenie u odborníka, ktorý má skúsenosti s diagnostikou väčšieho počtu rôznych detí s AS, pričom si pred vyšetrením stručne spíšte charakteristické prejavy dieťaťa od detstva. Ak bude potrebné, dodám kontakt.
Môj kamarát má aspergera a vôbec mu to neprekáža - ešte sa tým každému pochváli a mám pocit, že tým aj rád tak trochu “desí” svoje okolie. Je pravda, že keď po ňom niečo človek chce, tak nestačí naznačiť - jemné náznaky, alebo empatia (prišiel nevhod a ani si to nevšimol) je pre neho niečo, ako opera pre hluchého, ale na druhej strane je osviežujúco úprimný a priamo sa vyjadrujúci človek. Aby som mu porozumel, tak rozhodne som sa musel začítať aj do kníh - skúste niektorú s týchto: www.sirion.sk/knihy/tag/aspergerov-syndrom-knihy.html
V Holandsku to majú oficiálne uznané ako diagnózu? To by mu tam bolo lepšie, u nás odborníci ani nevedia, že taká diagnóza niekde vo svete existuje. Btw. nabudúce treba nechať nejaký e-mailový odkaz. (Môj email je v príspevku vyššie).
Mám vnuka / 12 roč. / s uvádzanou diagnózou. Môj názor je, že na integráciu takýchto ľudí do spoločnosti / aj školy / niesú pripravení ani pedagógovia, ani psychiatri. Nevedia, / možno ani nechcú / pomúcť ani sociálni kurátori. Na moju otázku: ako sa mám správať k vnukovi, som dostal od psychiatra, ktorý jeho osud môže dosť ovplyvniť odpoveď, že má ísť na liečenie, ale vyliečiť sa to nedá. A o tom, že na takýchto ľudí sú pripravení zamestnávatelia, prípadne Šátna správa, veľmi silne pochybujem. Podľa mňa je to preto, lebo sa málo prihliada na doporučenia odborníkov a ťudia v Štátnej správe si radšej nekomplikujú prácu. Sú to moje osobné skúsenosti. Peter
Peter, Aspergerov syndrom je typ poruchy, keď ľudia, ktorí sú ním postihnutí, sú tzv. asociálny geniovia. Inteligenčne veľa vecí stíhajú, ale nevedia sa sociálne správať, nevedia “čo sa patrí a kedy sa čo hodí…”, na ich správanie si tak trochu treba zvyknúť. Je to ochorenie, ktoré sa nedá liečiť, postihnutí dospelí sa veľmi podobajú malým deťom / hocičo hocikde povedia a urobia /, ale ich problém nevyrieši jedno liečenie a ak môžem odporučiť o jeho problémoch by mali vedieť v jeho škole aj v jeho budúcom zamestnaní, ale neviem koho konkrétne ste mysleli v štátnej správe? Patrí medzi takzvané pervazívne poruchy, teda postihujúci celý organizmus, ale klasickí nositelia tohoto ochorenia nie sú ani invalidní ani ťažko zdravotne postihnutí, práve v istých schopnostiach sú oveľa zručnejší a inteligentnejší, ako tí, ktorí za takýchto označení neboli. Ja by som to skôr nazvala povahovým rysom ako jednoznačnou chorobou.
Ja mam zas 9 rocneho Aspargera, ked nastupil do Zs bola to pohroma, plac, krik, agresivita je u nas este stale na dennom poriadku. To co opisujete o vasom synove sa velmi podoba tomu nasmu. Je tretiak, ma same jednotky, perfektne cita, pise ale cestu do skoly sam nezvladne a ani ine bezne veci. Dolezity je vyber skoly pre taketo deti, my sme nasho syna dali do ZS medzi zdrave deti a to bola velka chyba. Ma sice same jednotky je najlepsim ziakom, ale deti ho nazyvaju cudakom, magorom atd… Zmenili sme skolu za specialnu pre lahkych autistov a myslim, ze je stastny. Velmi tazko sa pripusta rodicom, ze ich dieta je ine a patri do specalnej triedy, ale ten stastny vyraz v jeho tvari vsetky pochybnosti zmaze.
Vie mi niekto poradiť dobrého psychológa / psychiatra v Bratislave, ktorý sa venuje dospelým s AS? Ďakujem.
Pán doktor Dušan Alakša - psychiater, ktorý sa zaoberá problémami dospelých autistov. Aj my k nemu ideme o dva týždne. Skúste. Aj ja som ešte nestratila nádej, hoci niekedy som zúfalá.
Dobrý deň, mala som podobný problém. Veľmi mi však pomohli na krajskom školskom úrade - sú tam veľmi ústretoví ľudia. Držím Vám palce.
Nemá niekto kontakt na tú lekárku z Nitry?
Dá sa stopercentne potvrdiť / vyvrátiť “prítomnosť” tohto syndrómu? O tomto syndróme som sa dozvedel len pred pár dňami, ale veľmi ma to zaujalo a myslím si že som tiež Asperger. Niekto tu písal o lekárke v Nitre, vedel by mi na ňu niekto dať kontakt? Veľmi pekne ďakujem.
Ak to na teba sedí ako riť na šerbeľ, neviem čo tam potom chceš ešte potvrdzovať / vyvracať Treba si uvedomiť, že niektoré tie veci si sa mohol už vedome odnaučiť. To vieš len ty sám. Napr. ja si pri každom rozhovore už teraz uvedomujem, že sa treba (pre mňa) nadmerne veľa dívať do očí a snažiť sa pôsobiť živým, až (pre mňa) teatrálnym (pre iných normálnym) dojmom, rozprávať živým, nie monotónnym hlasom, zaujímať sa o druhých a stále sa nútiť k rozhovorom o (pre mňa) nepodstatných stupídnych veciach atď. Dá sa veľa vecí naučiť, prvé dva či tri rozhovory si druhý človek ani nemusí nič všimnúť a môže ťa považovať dokonca za mimoriadne inteligentného a slušného človeka. Ale po čase, keď sa budete poznať dlhšie, ťa prehliadne a všimne si, že s tebou niečo nie je “v poriadku”. Pri tom s tebou je všetko v poriadku, len ti chýbajú spoločenské skúsenosti, dá sa povedať že ti chýbajú “roky života”, pretože si zažil minimum sociálnych udalostí a kontaktov s inými ľuďmi v čase, keď si ešte tieto zákulisia spoločenských vzťahov neovládal. Hlavné je ale jedno - AS nie je nejaká dočasná “porucha”, je to psychologická črta už od narodenia, preto väčšina ľudí s AS sa javila viac či menej “iná” už odmalička. Ja som bol tiež odjakživa iný, ale nakoľko som kľudnej, slušnej a introvertnej povahy, nikomu som nespôsoboval problémy a so svojimi problémami som sa uzavrel iba do seba, tak sa to nikdy nejako extrémne navonok neprejavilo. Trpela tým len moja silná, prirodzene ľudská potreba po sociálnom zázemí, a to cca od nejakého 15. , 16. roku veku. Pekný deň,
Majo, 25 r.
Ahoj Majo, presne toto som si uvedomila, že to je pravé východisko pre Aspíkov. Môj syn má 7 rokov a už ho učím (pre neho “umelo”) sociálnym interakciám, preberáme rôzne situácie a učím ho rôzne slovné repliky. V škole je to zlé, priťahujú ho spolužiaci, ktorí šaškujú a nahovárajú ho, aby robil cez hodiny hlúposti, vystrájal. A on ich poslúcha. Veľmi ma mrzí, že na Slovensku neexistuje škola, ktorá by nemala nič proti asistentke, lebo syn má nadpriemerné IQ a nemôžem ho dať do školy pre autistov. Kto poradí?
Má niekto skúsenosti, ako zvládať agresivitu u detí s aspergerovým syndrómom? Ide o môjho 12-ročného syna.
Ahoj Beata, agresivita je prejavom frustracie alebo sikany (nemusi ist o telesnu sikanu, staci, ked ho spoluziaci maju za podivina, martanka). Asperger je dobromil, pokial niekto nie je proti nemu. Cize radim vyselektovat, zistit pricinu agresivity a naucit chlapca, ako sa v takychto situaciach zachovat (1000 krat mu vysvetlit, ze bitka nie je riesenie a mozno na 1001 krat to pochopi). Terapia pevnym objatim ma tiez daco do seba. Skus ho minimalne 7 krat za den (to je len orientacne cislo) pevne objat a povedat mu do ucha: Ty si moj zlaty chlapcek, mam ta velmi rada.