Pani doktorka mám 3,5 ročného syna. Je šikovný, rozpráva čisto, farby pozná, len nie je veľmi spoločenský - nemá rád veľký kolektív a mladších detí sa bojí. Staršie deti a dospelí mu vôbec nevadia. Teraz chodí už 2 mesiace do MŠ. Prvý mesiac chodil len na 4 hod. na adaptáciu. Teraz chodí na celý deň. Každé ráno ideme s plačom, plače aj v triede, potom prestane, ale okolo obeda to začne znova. Naobeduje sa a aj spí. Len po prebudení je zase plač a čakanie kedy už príde mamička. V škôlke len čaká, kedy pôjde domov, ked ma vidí je veselý, teší sa že ide domov. Minule, keď si s ním nevedeli rady, išli do pivnice, že tam ostane ak neprestane revať, alebo ho pošlú za dvere. Viem, že je na mňa veľmi naviazaný, ale neviem ako to zmeniť. Je to len také ťažké zvykanie si, alebo ho mám nechať doma? Nechcem, aby ho tam odstrkovali, hoci si uvedomujem, že stále mu stáť za zadkom nemôžem donekonečna.
Terka, ak ma syncek 3,5 roka neviem, ako prebiehala vasa vychova, tazko je mi radit na mail. Najcastejsie chodievaju mamicky do kolektivu deti aj pocas MD, kde sa deti postupne uvolnuju z vazby na mamu. Zda sa mi vsak hrozne, ak ho strasia pivnicou, takyto postup len zhorsi jeho stav. Nenechavajte ho doma, ale sa s ucitelkami porozpravajte aj s manzelom a poziadajte ich o iny pristup k syncekovi. Je mozne, ze ak maju trochu problemove dieta ich pristup nezodpoveda dnesnemu standartu, ale standtartu spred 20-30 rokov? Taketo tresty a strasenie su nepripustne! Chodievajte s nim do kolektivu deti a pomaly sa zacne osmelovat. Poradte sa s psychologom, vo vasom meste a s nim mozete zajst aj do MS a rozpravat sa s ucitelkami ako zmenit pristup k dietatu, aby mohlo zacat doverovat. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobry den, mam 7 rocneho syna a neviem dosiahnut, aby ma bral na vedomie, aby ma pocuval a robil co mu poviem. Mam pocit, ze ma ignoruje, reaguje akurat na manzela, ja mozem aj sto krat povedat a nic.
Tatiana, neviem aky mate vztah s manzelom, mali by ste sa na vychove dohodnuta rozpravat sa o dalsom postupe pri vychove syna. Niekedy deti vyuzivaju neuctu vo vztahu medzi manzelmi v svoj prospech. Netvrdim, ze je to vas pripad, len skumam, preco ste autoritu u syna stratili. Udialo sa nieco vo vasej rodine, v jej historii, alebo vo vasej a manzelovej historii rodiny, co mohlo mat na syna vplyv. Myslim, ze skumanie vasho problemu je skor na osobnu debatu s nejakym psychologom, ako na tuto rubriku. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Pekny den prajem, precitala som si vas clanok a mame podobny problem, ale nenasla som odpoved, mozem sa spytat, ako ste to zvladli?
Dobrý deň, chcela by som Vás poprosiť o radu. Máme 1,5 ročného vnuka, mňa a všetkých v rodine má rád okrem môjho manžela, teda dedka, ktorého sa z neznámeho dôvodu veľmi bojí a keď ho zbadá, strašne začne plakať a často ho ťažko môžeme utíšiť. Možno je to preto, že raz asi pred pol rokom ostal s dedkom sám keď spal, on ho varoval a keď sa zobudil zrejme sa ho zľakol a od tej doby sa ho bojí. Nevesta chce, aby sa s ním nestretal a ani ho nevidel pokiaľ z toho nevyrastie. Neviem, či je to správne a vôbec čo v takom prípade robiť? Budem rada, keď mi poradíte, za odpoveď vopred ďakujem. Maja
Maja, nemyslim si ze je dobre riesenie nestretavat sa. V pritomnosti dedka, by mal byt vnucik aj s osobami s ktorymi sa citi bezpecne, blizke osoby ako jeho otec, mama, babka by ho mohli drzat na rukach a len velmi pomalicky a postupne sa priblizovat k dedkovi a ukazovat vnucikovi, ako vy dospeli - vas syn vy aj jeho mama, deda hladkate, robite “moj dedo” pohybom ruky svojej a ak by sa osmeloval vnucik, tak aj s jeho rucickou, tak opatrne ako vnimate, ze to vas vnuk potrebuje. Zozaciatku len budte v pritomnosti deda aj ini, ktorych sa neboji a spolu sa hrajte aj s dedkom s loptou, autickami, kockami v trojici, stvorici a pod, aby sa mohol vnucik postupne osmelovat. Deti sa lakaju vselicoho a zaroven je to pre nich vyzva sa nebat. Dobre je postupne osmelovanie hrou v skupinke bezpecnych ludi. Deti od dospelych odbiehaju a pribiehaju tak, ako to samy potrebuju. Nerobte nic nasilu, ale ani izolacia nie je idealna, nakolko sa bude v zivote spodobnymi situaciami stretavat aj v detskom kolektive aj s ucitelkami MS a pod. Deti sa ucia od nas dospelych aj odzeranim, nielen slovami. Mozete zapojit pesnicky a riekanky a spolocne s vnukom spievat, recitovat, tancovat. Podporte nevestu, aby synceka povzbudzovala a ona sa k dedkovi priblizovala najskor bez vnuka. Ide o to, aby sa vnucik citil bezpecne a zaroven sa mohol ucit osmelovat. Deti sa niekedy zlaknu hrubsieho hlasu, brady, fuzov, neoholenych muzov a preto ostatni dospelí sa ich mozu dotykat a ukazovat nebojacnost a laskyplne vztahy. Doprajte neveste aj vnucikovi cas. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Pozdravujem Vás a ďakujem za Vaše rady, ktoré odporučím aj synovi a neveste. Snáď to pomôže a zlepší sa vzťah medzi vnúčikom a dedkom. V každom prípade Vás budem informovať ak dovolíte, ako sa to vyvíja. Ešte raz srdečná vďaka, Maja.
Maja, ak su z Ba nech sa ohlasia aj osobne, alebo u inej kolegyni v ich kraji-meste. Dajte im precitat nasu korespondenciu alebo kontakt na mna. Pocit bezpecia u dietata zacina u matky a otca postupne sa rozsiruje na otca, a inych clenov rodiny, aby s nimi dieta mohlo ostat aj same. Pomaly nenasilne treba dieta osmelovat cez matku aj inym osbobam a muzom a ma mat moznost sa vratit zase k mame, babke a zase ich na chvilu opustat a ist spat k nim. V pripade opatrovatelky je idealne, ak je nou bezpecna, laskava a mila osoba, ktora sa casto nestrieda. V utlom veku sa vyvija vztahova vazba, dovera k ludom, ktora zanechava stopy na cely zivot, podla toho ako sa to cele v rodine vztahovo vyvija. Podrobnejsie viac na osobu konzultaciu. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň, máme 3 ročného chlapčeka. 3 týždeň chodí do škôlky. Počas troch rokov sme boli väčšinou my dvaja spolu, ale vždy niekde - výlety, detské ihriská exterérové, interiérové, celé 3 roky sme chodievali von, čo sa dalo, zbožňuje ihriská. Cez víkendy aj s ockom. V týždni občas s ockom. Kvôli hračkám sa aj tešil do škôlky, prvý deň sa takmer so mnou nestihol nerozlúčiť, tak strašne sa ponáhľal do triedy. Bol tam 2 hod, prišla som, tak mi povedali, že trocha plakal, druhý deň to isté, ale že v pohode. Potom ochorel, tak sme boli 4 dni doma. Keď sa vrátil už na 4 hodiny, plakal častiejšie. Teraz je v škôlke 2 týždeň celý deň - striedajú sa 2 učiteľky, pri jednej (nazvem ju mladá) vkuse pri nej plače, ale vkuse ona tvrdí, hovorím jej, ale doma mi ukazuje všetky hry a básničky … hráme to celá rodina spolu, tak potom mi už povie, občas sa zabudne a prestane plakať - pri druhej učiteľke (nazvem staršia) už ho včera pochválila, že to bolo omnoho lepšie (závisí plač aj od prístupu pedagóga? ). Keď prídem pre dieťa do škôlky poobede - úsmev, ruka na to (to je taký pozdrav), plán až do večera, v škôlke bolo super podľa neho, len trochu plakal za mamkou. Myslím si, že mu stačí, že prišla mama a už sa smeje, (netvrdím, že sa smeje aj v škôlke, to neviem) stále mu o škôlke hovoríme, nech si ju užije s úsmevom na tvári. Včera si poobede priniesol stoličku k dverám v triede a čakal, kedy prídeme pre ňho. Rodičov, ktorí chodia rôzne pre deti sa pýta, kedy príde jeho mamka a ocko a že sa to už pýta aj detí v triede, kedy prídeme. Od rána od kedy sa zobudíme sa pýta dookola, kedy prídeš kedy prídeš, (pritom mu celý čas stále a stále opakujeme, že pre ňho vždy prídeme - od malička ho učíme, že čo sa sľúbi sa musí aj dodržať a na tom trváme). Je možné, že nám neverí? Nemáme mu radšej o tom hovoriť? Čo robíme zle? Je veľmi šikovný, pozná písmená, čísla, pozna spojenia autobusov v BA, miluje vlaky - venujeme sa mu čo sa dá, ocko hoci má náročnú prácu každú stredu od malička chodia na vlaky na stanicu, vozia sa trolejbusmi, rýchlikmi. (A to máme auto :), v zime zvládol korčulovanie a to nemal ešte 3 roky. Dnes ráno mi mladá učiteľka povedala, že ju malý vyrušuje plačom aj pri spoločných hrách, keby šiel aspoň revať do kúta, nie pri všetkých ostatných. To je správny postup? V podstate on a ešte jedno dieťa sú uplakaní, zvyšok triedy neplače. Dokedy bude za mnou plakať? Ďakujme za odpoveď.
Valeria, reakcia vasho syna je normalna, tak sa adaptuju mnohe deti. Skor by som sa porozpravala s riaditelkou ako je mozne, ze ucitelka nema trpezlivost na deti, ze nenajde sposob ako vasho syna posmelit a povzbudit a zapojit. Plac by nemal byt trestany, porozpravajte sa aj s ucitelkou pri ktorej je pokojnejsi aspolu vsetci - cely team v skolke hladajte sposoby, aby vas syn nebol trestany za normalnu adaptaciu na kolektiv a odlucenie od rodicov. Medzi detmi je vzdy nejaky rozdiel vo vsetkom a to treba prijat. Nejde o to, ci vam syn veri, skor ak sa boji prevlada strach. Doprajte synovi cas a hladajte moznosti komunikacie s ucitelkami a riaditelkou a nieco, na co sa moze v skolke tesit. Taketo radostne zazitky s nim kreslite, aby ste mu vyvazili aj tie menej prijemne. Aby vnimal, ze su zazitky nielen cierne, smutne, ale aj farebne-pekne, pestre. Prijemne a tieto pekne zazitky rozvijajte a podporujte a vystavujte si ich farebne nakreslene niekde v byte na nastenku, do izbicky a pod. Farby mozete nechat synceka vyberat podla nalady a nesnazte sa ho ovplyvnovat, aby mal slobodny priestor na vyjadrenie toho, co preziva. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň, chcela by som sa poradiť ohľadne môjho synčeka. Má 7 rokov, je druhák na ZŠ, učí sa vynikajúco. Od malička je veľmi citlivý, na chlapca až priveľmi. Začalo to nástupom do škôlky. Celé 4. roky, čo tam chodil úplne trpel, s nikým sa tam nehral, stále plakával. Teraz v škole som mala pocit, že je to už lepšie, ale čo mi včera povedal ma zaskočilo. Sťažoval sa mi, že posledné dni sa mu chce stále plakať a vôbec sám nevie prečo. Sám sama pýtal prečo to je, že on vôbec nevie, lebo sa mu nič nestalo. Aj sa nakoniec rozplakal. Ja som ho utíšila, aj som saho pýtala na školu, deti tam, či ho niečo netrápi, ale nepovedal nič. Ukončili sme to tým, že som mu povedala, že keď bude mať zase taký pocit, nech príde za mnou a ja ho vystískam, aby mu to prešlo. Ale bojím sa, či je všetko v poriadku. Nie sú to tzv. “pocity úzkosti”? Čo sa s tým dá robiť? Prosím poraďte mi, či treba vyhľadať odborníka alebo čo ďalej, nerada by som niečo zanedbala, predsa, detská dušička je krehká. Ďakujem pekne. Katarína
Dobry den, ja by som sa potrebovala poradit ohladom mojho 2,5 rocneho synceka. Od malicka je velmi bojazlivy a citlivy, ale za posledne tri mesiace je to uz velmi neunosne. Zacal sa bat ludi s ktorymi kedykolvek predtym normalne komunikoval. Od urciteho obdobia sa boji uplne vsetkeho, ak nieco niekde buchne, hned uteka s vystrasenou tvarickou. Zacal sa velmi bat svojhu Krstneho. Ak sa u nas objavi moj brat, tak spusti neskutocny plac, pri ktorom ho skoro nedokazem ani ukludnit. Velmi sa bojim, co ho moze v tej jeho hlavicke tak velmi trapit, ked je takyto velmi precitlively. Prosim poradte mi co mam robit, lebo v aprili s nim ideme na operaciu a bojim sa, ze tam sa jeho psychicky stav moze zhorsit. Dakujem vam velmi pekne za akukolvek radu. S pozdravom, Zuzana.
Dobry den, mam 3 roky aj 3 mesiace stareho syna. Chodi do skolky uz 6. mesiac. Momentalne navstevujeme logopeda, nakolko nas tam poslali zo skolky. Maly je zive dieta, rad sa hra sam velmi deti nevyhladava, ale vobec mu neprekazaju, problem je v tom, ze teraz len zacal tvorit dvojslovne vety a niekedy mu vobec nerozumiet co vravi. S nami doma komunikuje, mame problem, aby bol ticho snazi sa opakovat slova a pomenuvat veci aj ked sa mu velmi nazatial nedari, ale s druhymi ludmi vobec nekomunikuje, tzn., ze ani v skolke ani u logopeda. Neudrzi ocny kontakt a pri cinnosti neobsedi na jednom mieste, stale strieda cinnost. Logopedicka povedala, ze je dost trvdohlavy a tazko sa snim pracuje, lebo on nie ze by nevedel a nechce. Teraz nas zo skolky posielaju psychologovi, aby ho vysetril. Neviem ako to asi docieli, ked on s nim nebude vobec komunikovat. Chcela by som opytat, ci to ma nejaky vyznam a ci hned pri prvom sedeni dieta diagnostikuju? Dakujem.
Dobrý deň, chcem sa poďakovať a teraz počúvajte. Cez víkend sme si kreslili, čo sa malému páči v škôlke, väčšinou to boli kolesá, podľa malého to bola raz gitara, potom mamka (aj predtým sme si kreslili, ale nie čo sa páči v škôlke, to mi nenapadlo) ale v pondelok sme šli do škôlky - ani slza, ani hádzanie v šatni, len mi pri triede povedal, maminka už iba šťastný a usmievavý, prišla som poobede, učiteľka nechápala - povedala, že je ako vymenený, koľko toho vie (doteraz moc nenarozprával v škôlke - keď iba plakal a vrieskal …), zapája sa do hier, v utorok to isté a dnes ráno to isté. Tak dúfam, že nám to vydrží. Ďakujem za pomoc. V. Liptáková.
Lucia, Zuzana, Katarina, myslim, ze tato rubrika tazko moze skumat detaily pricin spravania, strachov a uzkosti vasich synov. Bude lepsie, ak sa poradite s odbornikmi. Budete skumat vase rodinne zazemia aj s historiou vasich rodin, dalej sposb vychovy od narodenia deti a aj same seba, svoje postoje a strachy, uzkosti, aby ste mohli lepsie a hlbsie spoznat, kde su priciny. Niekedy je dieta kanalom roznych rodinnych nalad, atmosfer, stahuje na seba aj to, co mu nepatri, k comu napomaha prave skumanie celorodinnej atmosfery aj s jej historiou. Vzorcami vychovy atd. Dieta je najslabsi kanal v rodinnom systeme a nemalo by byt nicim zatazovane, co mu nepatri. Riesenim moze byt navsteva psychologov najskor vas dospelych otcov a mamiciek, detska homeopatia, detska “terapia hrou” atd., zavisi od konkretneho pripadu. Mozno su vase deti uzkostne od narodenia, zavisi to od splodenia, priebehu tehotenstva, porodu, atd. … mozno je to sposob vychovy a rodinna atmosfera aj vo vztahu otec-matka, stari rodicia a nevesty zatovia, udalsoti v historii rodin az 2 generacie, su to len vseobecne hypotezy, ktore sa nedaju v tejto rubrike podrobnejsie skumat. V kazdom pripade treba hladat riesenia pre pokojnejsiu atmosferu a naladu deti. Niekedy samy rodicia deti pretazuju, travia volny cas nevhodne pre male deti atd., psychologicka, psychoterapeutka, Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý večer. Mam 15 mesačného syna, bývame s priateľom, ale nie synovým otcom. K vlastnému otcovy chodí tak priemerne raz za mesiac na víkend a vždy keď príde od neho, veľmi zle spáva. Chcela by som sa spýtať, či to môže mať niečo spoločné s tým, že je v inom prostredí a bezomňa a preto potom tak zle spinkáva. Ďakujem za odpoveď.
Simona, v 15 mesiacoch moze syncek byt s otcom za pritomnosti blizkej osoby. Nemusi otca navstevovat na cely vikend, ak mu to potom robi problemy so spankom. Dieta je pravdepodibne na vas naviazane, co je v tom veku prirodzene a odlucenie môze prezivat ako opustenie. Myslim, ze je aj zakonom stanoveny vek dokedy dieta moze byt len v pritomnosti blizkej osoby s druhym rodicom. Blizkou osobou moze byt matka, stara mama a pod., s ktorou je dieta od narodenia. Dolezite je, aby otec dietata vnimal potreby dietata, a pochopil, ak mu odlucenie od vas skodi, a aby to nebral osobne, ze je to zamerane proti nemu. V tom vam moze pomoct poradenstvo pre rodicov ohladne dietata a jeho vychovy. Prestudujte si zakon a dohodnite sa s otcom dietata tak, aby to chapal v prospech synovho zdravia. r. s.
Dobrý deň, mám 2 ročného syna, ktorý sa začal biť po hlave alebo kúsať sa, ak sa mu nevýde v ústrety, začal byt nervózny, neviem, či to suvisí s tým, že keď niečo spraví, tak sme na neho nakričali, alebo to má nejakú inú príčinu. Ešte podotknem, že je narodený v 36 týždni. Ďakujem za radu.
Moja vnučka sa bojí všetkého napr. pavúkov, búrky, zlých správ v televízii, sleduje svoje zdravie a najmenšia boliestka ju zaťažuje, či je to životu nebezpečné. Poraďte ak niekto má s tým skúsenosť. Dostáva sa do veku puberty. Je veľmi sčítaná, má veľa informácii. Téma konca sveta v decembri je skoro denne prediskutovaná. Žije v usporiadanej rodine, učí sa veľmi dobre.