Ahoj Baby marta, mimi, Le, janka ako sa máte? Už mi chýbate, už som si zvykla, že si tak trochu píšeme.
Ahoj Monika, zdá sa mi, že si troška optimistickejšie naladená.Dúfam, že to nie je len zdanie. Máš nejaké novinky, s ktorými by si sa chcela podeliť? Snáď len samé pozitívne veci.
Ahoj Le, ani neviem, či som optimistickejšie naladená, snažím sa to brať zatiaľ nejak ináč. Horšie je natom, že nás manžel chce spať, do toho istého bytu a mesta sa vrátiť nechcem, a čo bude Ďalej tak to je vo hviezdach. Viem, že sa mi ťažko mu verí, aj keby teraz modrú hviezdu zniesol z oblohy, tak sa mi ťažko verí, dôveruje. Dôfam, že Vy všetky i Ty Le sa maáte, máš možno lepšie. Som rada, že si sa ozvala. Dobrú noc.
Le prečítala som si Tvoje predošlé príspevky, zmenila sa situácia u Teba, ste natom lepšie?
Ahoj Monika.Pokrok podľa mňa je už len to,že sa na to všetko okolo seba snažíš pozerať inak.Určite ťa veľa vecí ťaží a možno by bolo dobré brať to tak akosi “ľahšie” nie tak veľmi na vážno,aj keď sa jedná o vážne veci.Ak ti nebude vadiť,som sa chcela spýtať ako vlastne teraz riešiš bývanie,niekde predsa s deťmi musíte bývať.Ale nemusíš na to odpovedať.Ja len či je to dočasné východisko,ale by to mohlo byť trvalé riešenie-a tým bytový problém zažehnaný (aj bez manžela).Každopádne aj keď si možno myslíš, že si “slabá” a nerozhodná, musela ťa stáť kopec odvahy len odísť - aspom si dala najavo, že ešte máš svoju vôlu. Snáď sa všetko vyrieši.
Monika,ak si čítala moje príspevky,už vieš,že som iná.Problémy som si z veľkej miery zapríčinila sama.Na svoju obhajobu môžem povedať len toľko,že keby bolo medzi manželom a mnou všetko ok,tak sa nestane,čo sa stalo.Vychádzalo to z toho,že som sa cítila nespokojná,kontrolovaná,obmedzovaná.Chcela som len viac priestoru pre seba.Môžem povedať,že deťom som sa maximálne venovala,v noci málo spávala.Cez deň,keď jedno spalo,s druhým som sa hrala,aby sa necítilo ani jedno ukrátené.Ušila som si tým na seba bič,doteraz sa sami nevedia dlhšie pohrať,no to je ok.A bolo treba aj variť,prať,žehliť,upratovať atď.Manžel mi v upratovaní pomáhal,deti vedel postrážiť.Len akosi obe naraz nevedel zobrať von,do obchodu a pod.Chodila som na 3-hod. prechádzky s kočárom(aj v daždi)a s časopisom v ruke sa premávala pod stromami.Inokedy nebolo kedy čítať,lebo som dobiehala spánok.Vlastne dobieham stále.Ja som chcela trocha času aj pre seba.Na kozmetiku nechodím,kaderníčka 2x do roka,to som chcela tak veľa?A odvšadial sa stále ponáhľať?Aj z obchodu?A načo,veď som prišla a čakali ma tam bežné veci.Nehovorím o rýchlom sexe,ktorý sa začínal niekde v strede môjho tela,akoby iné na mne ani neexistovalo.Kde som bola ja?Vraj to tak bolo kvôli deťom…rýchlo,rýchlo keby sa zobudili.Takto to vysvetľoval,aj keď sa už tak nebudili.Som fakt bola taký sebec?Si uvedomujem,akí sme s manželom odlišní.On taký konzervatívny,iba v zabehaných koľajách,ani napravo,ani naľavo a akoby sa nevedel(nechcel)prispôsobiť situácii,ktorá nastane.Ja sa zasa viem “vychytiť”,zbaliť sa a ísť niekam.Deti vyrástli a ja im chcem ukázať,aké veci môžu robiť,šport,tanec…On akoby sa tomu bránil a len doma a doma.Ja viem,že to chce kompromis,len sa k nemu nevieme dopracovať.A ten hlavný problém…no,keď nerobím niečo,čo sa mu zdá “podozrivé”,je to vcelku ok.Akonáhle chcem vybočiť(niekam ísť,mám z práce školenie,zazavoní mi ráno budík o hodinu skôr…)je to podorivé a má podpichovačné reči a už to začne.Som voči nemu strašne chladná,odmeraná,bez citu a neviem sa nakopnúť späť k nemu.Aj by som chcela,ale nejde mi to.On sa fakt vie snažiť,byť milý a ja mu neviem opätovať ani dotyk.V posteli si to len odležím a potom odplačem.Lezie mu to na nervy a často to je na pretrase.Neviem to vyriešiť.Svoj podiel na tom má i to,že napr.i pri sexe sa vypytoval,pre koho si to nechávam a iné blbé reči,a robil to schválne aj keď som nechcela.Neviem sa toho zbaviť.Je mi z toho zle.V globále je to des.
Je mi jasné,že v tých našich odlišnostiach hrá veľkú úlohu aj detstvo.Prežívali sme ho úplne inak.Je mi ho aj ľúto.Je mi ľúto to všetko zlé,čo sa medzi nami odohralo.Ťažko sa vracia späť.Aj tebe som písala,že si myslím,že dôležitá ja láska.Akási som prázdna a asi aj preto váham,či zotrvať v takomto manželstve.Vraví sa,že čas všetko zahojí.Počas tejto našej krízy sme prešli rôznymi štádiami.Mám výčitky za všetko možné.Neviem sa nenechať vytočiť.Neudržím nervy na uzde.Napr.keď prídem z práce,niekedy do 5.minút začne niečo rozoberať(to čo bolo včera?..a dokola,dokola)Ani neviem,čo poviem zle,tak som začala odpovedať neviem.Alebo dám odpoveď,jemu sa nezdá a tak to ide zasa od začiatku.Nechcem to už počúvať.Chcem ticho.On nekričí,on sa pýta,ja už potom kričím.Aj pred deťmi.Ako to mám zastaviť?Ako mám seba zastaviť?Niekedy mu vadia také veci,že mi vyčíta,že už týždeň nie je ožehlené.Pritom skriňu ma plnú vecí,lebo si na to potrpí.Potom povie,že on si to donesie ožehliť mame,príp.oprať(býva blízko).Príde mi to také detské.Alebo som prísna?Ale dala som sľub jemu aj Bohu,že budem spolu navždy.Mala by som to dodržať.Nejako zaprieť samu seba,usmievať sa nasilu,a možno časom sa to všetko nejak spraví.Neviem.Trápi ma ešte tá jeho žiarlivosť.Tá tu bola už dávno,len sa počas MD neprejavovala(bola som riadne pribratá,stále doma…asi nebol dôvod).Neskôr som sa konečne dala dokopy,kúpila aj iné oblečenie ako “vrecové” a je to tu.Nemyslím si,že nosím vyzývavé veci,veď keď niekedy vidím,čo sa nosí sa mi panenky pretáčajú.Ja keď mám blúzku,cez ktorú nejak vidieť podprsenku,pýta sa či sa musím ukazovať-alebo si mám dať sveter.Teraz to nebolo také zlé,je zima.Ale keď začne leto,som zvedavá,čo všetko zasa bude “nevhodné”.A toto tu bolo vždy a asi to tak aj ostane.Aby sa človek bál aj na niekoho pozrieť.Som sa teda vykecala…takže teraz vidíš,že som vlastne zlá,tvrdá.Len sa nejak musím spamätať a všetko vyriešiť.“Len.”
Le, ako to citam ,len sa branis, chranis… aby si nebola este viac zranovana.tazko potom nachadzat v sebe priestor pre lasku, nemyslis?,
Skus ju hladat aspon sama pre seba a pre ludi,ktorych mas rada.bez lasky sa zije tazko…ak nemate chut kazdy sam chodit k psychologovi…a raz za cas spolu na parove sedenie …tak tazsie sa z tohto zacyklenia budete dostavat …skoda kazdeho pekneho dna.nedavno som citala vetu jedneho filozofa,predstevte si ,ze tak ako zijete a ste doteraz zili,bys te mali prezit cely dalsi svoj zivot!!!uplne rovnako vsetko… co sa pri citani tejto myslienky v Tebe deje?,…zelam pekne dni,zajtra odchadzam na dovolenku…a vy si skuste nieco pekne , aj ked malickost hladat kazdy den pre seba…a tie pekne drobnostky si zapisujte a o rok uvidite, aky zoznam to bude…!
rita. sv.
Chcela by som,aby ste počuli aj názor môjho manžela.Ako to všetko vidí on.Lebo takto sa mi to zdá nespravodlivé.Nemôže sa žiadno brániť,či obhájiť.Ja naozaj neviem ako ďalej postupovať,ako sa správať,ako neubližovať.Som taká nejaká zatvrdená a unavená z toho dennodenného kolotoča.Veď sa ani neteším domov z práce.Som sebec?Už sa mi aj sníva,že mám plný dvor hriechov v podobe kmeňov stromov…Tá myšlienka núti človeka premýšľať.Takto “škaredo” neradostne nechávam plynúť deň za dňom…Tak prvoplánovo viem,do čoho by som sa už nehrnula,ale v tom prípade by som napr.nemala naše deti.To by som nezniesla.Akosi si neviem sama poradiť.Asi by som mala opäť zájsť k psychologičke.Volala som znovu aj manžela.Zatiaľ odmieta.Uvidíme.Ďakujem vám p.Rita. Prajem krásnu dovolenku.
Ahoj Le, vieš nemám na Teba iný názor odkedy som si prečítala podrobnejšie Tvoje príspevky. Ja viem, že človek ktorí nejakým spôsobom je neverný, určitým spôsobom mu niečo chýba, čo nemá doma, a v podstate sú tak trochu na vinne obidvaja, a nie len jeden. To že sa stalo, čo sa stalo, možno bolo práve preto, že si našla to čo Ti manžel nevedel, a možno nechcel dať. Je zlé vo vzťahoch to, že muži po čase svoju manželku majú tak trochu istú a už nebojujú o ňu tak, ako za slobodna. Berú ju, ako samozrejmosť, ako niečo čo ho stále čaká doma, ako nejakú slúžku. A ešte, keď je žena na MD, tak to je už pre muža full servis a my baby niektoré sa venujeme až príliš svojej rodine, obetujeme samú seba, naučíme ich vlastne nato, a potom, keď už mi chceme niečo pre seba, takú maličkosť, ako si aj Ty spomínala, a vermi chápem Ťa úplne, pretože presne to isté, tie isté veci chýbali a vadili i mne. /všade, kde som išla som musela brať deti, nikde som nešla sama, trošku vypnúť i keď bol manžel doma, chcela som chodiť cvičiť na aerobic, manžel mi povedal máš peniaze, máš všetko doma urobené, alebo choď ale ber aj deti, no vieš si predstaviť cvičiť, keď máš deti 3 a 1,5 ročné vtedy, či do obchodu, ale načas doma, lebo kde si bola tak dlho, do kostola ale kde si tak bola dlho, všade s deťmi a on doma, oddychoval, alebo na detské ihrisko som sa trepala s dvomi deťmi, traktor s vozíkom, lopty plus taška do pieskoviska a dávaj ešte pozor na deti ako prechádzyaš cez cestu, prídeš domov on pred TV alebo PC, Ty rýchlo deti do poriadku, večera, kúpanie a on Ti s ničím nepomôže, jasné že už človek 5 rokov na MD, všetko nevládze a už to začínalo moje telo pociťovať, imunita oslabená v kuse na antibiotikách a nepomáhali mi už. No čo ani raz som si jednu chorobu nevyležala. A presne, ako Ty si písala, veci vyžehlené v skrini, všetko upravené, a tiež som mala tak, že keď som chcela ísť s deťmi von, tak mi povedal, že kde chcem ísť mám tam žehlenie, alebo mi naplánoval, že zajtra by si mohla žehliť, a tak. Takže to poznám, a nečudujem sa Ti, že sa Ti stalo to, že si sa zaľúbila. Ja síce som sa nezaľúbila do nikoho, lebo napriek tomu všetkému, ja som nepozerala na iných chlapov, ale možno to záleží aj od sex apetítu. Neviem. Ale v podstate, je asi to zlé natom všetkom, že tak ako Vy, tak ani Mi sme tomu nevedli zabrániť, čo sa stalo s naším vzťahom, lebo každý sa možno pozeral len sám na seba.
Neviem. Chlapom vyhovoval full servis, nemali prečo si nás všímať. A to že baba niečo chce povedať, tak čo ich potom. A my ja už ani neviem, možno sme sa orientovali vešmi na deti, ktovie? Ale v podstate tiež cítim taký chlad teraz v srdci, hoc možno sa manžel snaží. Neviem. A, ako som sa dočítala, asi si veriaca. A to je ĎALší náš spoločný bod. Ja som práve kvôli tomu dlho váhala a možno váham, či robím dobre. Že, čo keď budem zato potrestaná od Boha, keď dokončím ten rozvod. Neviem, aj pre tieto veci prežívam, tak trochu ťažké obdobie a manžel sa aj kvôli tomu nechce rozvádzyť. Neviem, či nás resp. i mňa chce naozaj naspať, alebo je to kvôli viere, ale kde bola tá viera, keď mi vedel ublížiť, jak fyzicky tak i psychicky? le viem, že máš to určite ťažké, lebo ja som tiež mala alebo mám pochybnosti o tom, či ma manžel náhodu nepodviedol, lebo všetci v okolí mi to hovorili, že či nemá niekoho, keď sa ku mne tak správa. Neviem, ale keď som si nato pomyslela, že by to možno by mohla byť aj pravda. Le veľmi ma to bolelo, možno ešte viac, ako to že ma raz poriadne udrel. Preto Le z toho hľadiska chápem i Tvojho manžela, lebo nevie teraz načom je. Ale, keď … No teraz sa snažím vcítiť do jeho kože, ja by som na jeho mieste, urobila asi to. Keď chce s Tebou žiť naďalej, potom ja by som určite išla ku psychologičke rozoberala by som to, a snažila by som sa nejak začať dôverovať , ale je to ťažká cesta.
Určite, by som chcela aby som videla, že ma moja druhá polovička chce, alebo sa snaží všetko dať do poriadku. A keď cíti, že to nezvláda, tak jediné riešenie, je ísť od seba preč lebo pri každej maličkosti, by ste si to vyhadzovali na oči, a to potom nie je o láske len o spolužití, skoro ako spolubývajúci na internáte, nie ako partneri. Ale to si musí aj Tvoj manžel položiť tú otázku, či Ti chce dôverovať, alebo nie. A Ty Le. Viem, je to teraz veľmi ťažké, ale keď si manžela niekedy milovala, tak si pripomeň čo sa Ti naňom páčilo, a možno to Ťa privedie naspať k nemu a možno sa budeš môcť naňho zase usmievať. A možno nad všetkým sa raz z chuti zasmejete. Potrebuje to čas, ale hlavne musíte o tom rozprávať či to naozaj chcete, či idete do toho. Lebo, keď nie tak potom nežijete, len prežívate, a škoda tých pekných dní, čo by ste mohli prežiť krásne. Vieš teraz v podstate som možno taká aká tvoj manžel skrytá do takej ulyty, alebo sptros nič nevidím, nepočujem a je mi fajn. No príde deň, kedy sa budem musieť rozhodnôť a pohnúť sa Ďalej. Ale ja aspoň chcem ísť ku psychologičke, chcem vedieť, že čo ďalej, čo je vo mne zlé alebo čo chcem a s kým chcem to všetko sa chcem dozvedieť za pomoci odborníka. No Tvoj manžel asi nie, neviem. Čo Ti hovorí on na tú tému? A čo sa týka oblečenia, určite vieš odkiaľ pokiaľ. Veď si už
aj mamička dvoch detí, neverím, že by si provokovala s oblečením. A keď mu to tak vadí, nech sa Ti venuje viac po tej stránke, a možno už ani nebudeš chcieť byť vyzívavo oblečená na verejnosti, lebo budeš vedieť, že si tá najkrajšia pre svojho manžela a sama nebudeš chcieť to pekné na sebe ukazovať iným. Dá sa všetko, ale musia to chcieť obaja. Neviem, čo je pre neho vyzívavé??? Ale ženy potrebujú byť sexi, aby sa aj sami sebe páčili. Muži si myslia, že žena veľakrát sa oblečie len tak práve kvôli sebe a nie kvôli chlapom. Ja som tiež jedno obdobie sa začala maľovať i doma len tak, tak mi manžel povedal, kde som bola , prečo sa zrazu maľujem, že keď on chce tak kvôoli nemu sa nenamaľujem a zrazu. Nepochopil, že mi chýbala zmena, a tak som si niečo zmenila na chvíľu popri deťoch na sebe. počas chodenia som sa maľovala, bolo na to času, ale popri deťoch, domácnosť a všetko sama ani sa mi nechcelo, keď som mala stále kruhy pod očami čo už 5 rokov som sa poriadne nevyspala. Bola som rada, že som sa zobudila vôbec, nie aby som sa maľovala. a keď som chcela niečo pre seba urobiť napr. aerobic, aby som sa prebrala k životu, tak mi dal podmienky, ktoré sa nedali splniť, takže som nikdy nikde nebola. Keď som odišla od manžel, mala som zas dlhé nechty na bordovo namaľované, ako niekedy, potom som si vyskúšala umelé nechty, čo som stále chcela. No priňom som si musela nechty strihať nakrátko lebo sa moje dlhé nechty mu nepáčili, ale keď jeho sestra mala tak ju pochválil. Mňa nie. Tak som si dala melír, nechala narásť vlasy trochu, takže konečne zmena. Teraz síce vo zmene trochu stagnujem, lebo od nervov, od toho, že moja situácia ešte nie je vyrovnaná, tak som začala jesť takže som pribrala, musím začať chudnúť. No to sa možno časom spraví, horšie je so vzťahom. Le, ozvi sa ešte.
Ahoj Monika.Potešilo ma,že si sa ozvala a vyslovila svoj názor.Začnem snáď tým,že obdobie na MD som si aj užívala,aj sa trápila(hlavne z nedostatku spánku-a od toho sa to ostatné ťahalo).Samozrejme pohľad do tých fantastických detských okálov je nadovšetko.Fakt si myslím,že som sa snažila,aby všetko nejak fungovalo.Myslím,že manželovi vyhovoval taký “sýstém”,aký sme žili.Súhlasím s tebou-o všetko postarané a čuduj sa svete,ožehlené možno max.do 3dní.A pri dvoch malých deťoch asi vieš o akých množstvách sa bavíme.Komunikácia medzi nami bola vcelku normálna.Len som mala niekedy pocit,že keď som niečo chcela,akoby to počul,ale nechal tak.Jedným uchom dnu,druhým von.Skôr si myslím,že mu vadí,že ma už nemá tak pod kontrolou,keďže už pracujem.A toto by bolo ešte pred tou mojou zradou.Lebo keď som sa ho aj kedysi pýtala,či mu niečo vadí,alebo chýba…tak vlastne ani nevedel,čo povedať.Len som chcela ešte napísať,že si nemyslím,že som cielene pozerala po chlapoch.To bolo úplne nevinné stretnutie sa na ulici a neskôr možno spomienky.Nič také som nikdy neplánovala a ako môj manžel viackrát povedal,že tým,že som chodila do kostola,dokonca na kadejaké stretká,som bola akousi zárukou,že také niečo nikdy nespravím.Taktiež sexapetít s tým nemal nič spoločné.Nikdy mi to príliš nechutilo.Nieto ešte hľadať niekde inde.Aj teraz,keď si to odležím(má to svoje dôvody)ma podozrieva,že mám na to niekoho iného,čo je totálna hlúposť.Je mi jasné,že mi nedôveruje,ale keď niekto nechce sex,ešte to neznamená,že ho musí mať s niekym iným.Proste to nechcem.Ale to asi nechápe.Viem,že ho to trápi,mňa tiež,lebo to neviem vyriešiť.Už som vravela,aby sme teda šli za nejakým odborníkom.Povedal,že on problém nemá.Takže ak pôjdem,tak sama.Neviem,či to má význam.
Tiež si myslím,že tu zohráva úlohu akýsi sebec v nás.Tu asi pomôže len kompromis.Tiež mám akýsi strach z “rekapitulácie môjho života” pred Bohom.Čítala si knihu Chatrč?Je to také na premýšľanie.Asi je ľahšie seknúť so všetkým a rozhodnúť sa pre rozvod.Ťažšia cesta je skúsiť učiniť nápravu a vynaložiť úsilie,aby sa všetko dalo do poriadku.Ale po novom.Ale tiež som počula,že keď sa človek dlhodobo necíti spokojný(nemusí byť rovno najšťastnejší na svete),vyžaruje to aj do svojho okolia a ovplyvňuje tým aj ľudí okolo seba.A to nie je dobré.Teraz myslím tým aj deti.Teda dobré by bolo nájsť pre seba niečo,čo nás uspokojí,aby sme necítili v sebe ten nepokoj,nerovnováhu.Som rada,že si myslela i na to,ako sa cíti môj manžel.Uvedomujem si,že som ho ranila a zradila.Chápem,že keď cíti zo mňa chlad,môže si myslieť,že mám niekoho iného a pod.Je to nezmysel.Ale takmer rok a pól žijeme život,v ktorom bolo pramálo smiechu a veľa ubližovania.Fakt som sa snažila ničím ho nedráždiť,nerobiť veci “podozrivé” a on akoby potreboval ma nejak trestať.Jasné,že istý čas som s tým vlastne istým spôsobom súhlasila,tým,že som neodporovala a vlastne poslúchala.Ale čím dlhšie to bolo,tým viac som mala potrebu búriť sa.Tiež som chcela chodiť na cvičenie a chcela som sa ísť iba pozrieť na prvú hodinu-nechcel,aby som tam šla.Na kozmetiku(išla som narýchlo namiesto kámošky-lebo ja inak nechodím)som nakoniec tiež so sebou musela zobrať deti,lebo mi narýchlo odmietol ich postrážiť a pod.Je toho veľa.A preto viem,že teraz po všetkom,čo sa u nás premlelo,je oveľa ťažšie vrátiť sa späť.Keby sme to začali riešiť čo najskôr,za horúca a úplne iným spôsobom,dalo by sa to nejak(a s láskou v srdci)vyriešiť.Pozerala som albumy so starými fotkami,aby som si pripomenula,že bolo aj pekné obdobie a to všetko okolo,ale pomáha to len na chvíľu.Samozrejme na nápravu to vyžaduje oboch.Musia chcieť obaja.Zlomiť ten začarovaný kruh.A pokiaľ ide o vyzývavosť…už za slobodna mi naťahoval na diskotéko pred kámošmi tričko,aby nebolo obtiahnuté a pozeral,kto sa na mňa pozerá.Tak si skús predstaviť,čo on považuje za vyzývavé oblečenie.
Ahoj tak potom sme natom nejako podobne so všetkým, až nato, že môj manžel vedel povedať v čom všetkom sa mám ešte viac zmeniť. Len už ja som nemohla a nechcela, už by som to nebola ja, ale on oni jeho rodina. Teraz nás chce spať, len ja neviem, či by to bolo dobré, potom všetkom. Naši sa o mňa už veľmi boja, veď vieš bola tam facka, či úder. Aký je rozdiel? Tvoja rodina vie o Tvojích vaších problémoch, ako sa k tomu stavajú oni.
Myslíš,že ak sa k mužovi vrátiš,už budeš môcť ísť na aerobic,bez detí a bez výčitiek a bez hľadania všemožných výhovoriek,prečo by si tam ísť nemala?A to aké máš nechty je predsa výsostne tvoja vec.To vieš, asi nie si jeho sestra,tam má možno iné kritériá.A neboj, nie si sama,kto tu pribral.Ja budem musieť tiež so sebou začať čosi robiť.Len neviem,či to nebude podozrivé.Lebo včera napr.bolo podozrivé,že v jednom ženskom časopise,ktorý som kúpila(bežne ho nekupujem,skôr náhodne)bol nadpis,ktorý vravel niečo intímnostiach s novým mužom.Zasvietila mu kontrolka a už je presvedčený o tom,že za tým niečo bude.To ako mám vedieť z obálky časopisu (na ktorú sa samozrejme nezmestí celý obsah),čo všetko tam je?Snáď keď budem milá,pozorná atď si už takéto veci dokola nebude myslieť?Lenže keď teraz urobím niečo také “akože milé” sa ma opýta:“Niečo sa stalo?”-rozumej či som niečo vyviedla a preto som taká.A aj keď sa ráno v práci rozhodnem,že dnes to bude iné,nahodím úsmev a budem ako medík,keď prídem domov,hodí nejakú poznámku a odhodlanie je fuč.Som sa chcela spýtať,v akom štádiu je to teda u vás?Stále nerozhodne?Stále si tak myslím,že ťa niečo muselo nakopnúť,keď si sa predsa rozhodla a dokázala odsťahovať.Mal by pochopiť,že ty si tiež človek a nemôže ťa donekonečna obmedzovať.Pritom nežiadaš žiaden nadštandard.Rodičia ste obaja,a asi sa viete obaja o ne postarať.Možno by ste každý mali mať nejakú záľubu,možno šport a potom podnikať aj spoločné akcie s deťmi.Niečo,čo ich poteší.A keď sa budete všetci spolu cítiť šťastne,spokojne,vtedy to už asi bude ONO.Len ako sa k tomu dopracovať, však? Ak nájdeš recept,daj vedieť.Ahoj.Poteší,ak ešte napíšeš.
teraz som si prečítala druhú časť tvojho príspevku, to tričko. Tak to tiež nemá chybu. Och Le, nemáš to ani Ty ľahké. Neviem, ktorá je natom horšie, či lepšie, Či Ty, čo si ešte s ním, a može sa to urovnať, alebo ja čo už som v rozvodovom konaní, a čo potom ak stiahnem rozvod spať a predsa to nebude fungovať? neviem.
Le nakoplo ma to, že mi povedal, že keď sa nezmením tak mám dve tri možnosti, už ani neviem. A to stále išlo o upratovanie, o vzťahu k nemu, možno k jeho rodičom nevie, … ale dal mi na výber, buď jeho podmienky v byte, alebo okno i dvere.To ma nakoplo, lebo som sa ho začala fakt báť, že čo ke´d to myslí vážne. Tá posledná veta od neho ma naštarovala.
No,asi si nedostatočne poslúchala…A že rovnocenní partneri.Ako sa vôbec môže takto vyhrážať…ja to nechápem.