Ďakujem milá Rita, Ďakujem.
Pani Rita,chcem Vám len napísať,že manžel už štyri dni sa správa akoby sa nič nedialo.Normálne sa so mnou rozpráva bez podpichovačných rečí a bez hádok.Neviem,čo to znamená,či mení taktiku alebo čo.Teší ma,že sa nehádame najmä kvôli deťom.Myslím,že potrebu zmeniť poradie (aby bolo najskôr lepšie v oblastiach bežného života a pod. až potom sa môže dať do poriadku iné)nemá.Vlastne je vcelku milý,ale nezabudne ma ťahať do spálne.Potom je on spokojný (viac-menej,veď som ako mŕtva ryba-strašné)a ja sa cítim porazená.Teraz by som to ale mala využiť a pekne sa k nemu správať a uvidíme kam to povedie.Ja Vám to ani neviem vysvetliť,ale je to pre mňa veľmi ťažké-akékoľvek sa priblíženie k nemu.Možno aj preto lebo už teraz si myslím,že pri prvej príležitosti,keď sa mu znepáči moje správanie,bude všetko po starom.Naozaj už nemám veľa chute niečo meniť,skúšať,že niečo sa zmení v prospech zachovania rodiny.Akoby sa mi už nechcelo niečo dávať dokopy.A čo mám vlastne hľadať pre seba?Niečo,čo mi urobí radosť?Ale keď chcem niečo pre seba,napr.ísť korčuľovať(blíži sa konečne vhodné počasie),tak ak vôbec idem,tak len cez hádku.A zakaždým si niečo musieť vydobíjať?Mne sa nechce,veď prečo by som sa musela pýtať na také veci?Všimla som si,že sa to vždy snažím formulovať ako “chcela by som…ísť korčuľovať,s deťmi na koncert…”,a čakám aká bude reakcia.Lebo ak natvrdo poviem,že idem tam a tam,vraj si robím,čo chcem.Najlepšie je ak nič nechcem,robím zabehané veci…vtedy je spokojný.On robí v práci na zmeny a vlastne máva voľno,keď ja som v práci a deti v škôlke.Môže robiť,čo chce,má kopec času napr. na šport.Ja keď prídem z práce,buď sú deti doma,alebo idem po ne a už je tu každodenný kolotoč.Chcela by som trocha zrelaxovať,aj deti nech sa vybehajú a pod.Ak chce,nech ide tiež,ak nie ja ho nenútim,ale nech nebráni nám,mne.
Le, zda sa, ze “pokoj” a prisposobovanie znamena pre vas zatial viac ako zit a realizovat svoje tuzby, sny,hobby a viac ako moznost casom zahojit rany a zit ako zena so vsetkym,co k zenskemu prezivaniu patri aj v intimnej oblasti.Ak splnite manzelovi intimnu oblast,sposobom ,akym to popisujete,a robite to pre klud,pokracujete zial v starom vzorci,kde uspokojite manzela a nie seba.je mi z vasho pribehu velmi smutno a zaroven si viem predstavit,ze zacat inak a po novom vyzaduje odvahu prekonavat strach a zit podla svojich najhlsich tuzob a zelani.Mozem vas len podporit v tom,aby ste uverili,ze mate pravo aj na svoj zivot,ci uz v tomto vztahu,alebo sama alebo v inom vztahu…to je na vas ,ktoru alternativu si zvolite.Ja nemam sklon ani pravo ludi spajat,ani rozdelovat,ale hlavne podporovat,aby zili samy seba,boli ,co najblizsie k tomu,kym su ,k comu smeruju oni ako individuality a autenticke bytosti a to bud v páre, aby nachadzali samy seba a podporovali sa v tom aj s partnerom,alebo oddelene bez partnera.kazdy clovek ma pravo prezit svoj zivot a naplnit ho tym,co je pre neho zmyslupne.Vy tusite a viete,co je pre vas vyznamne,potrebne,zmysluplne len zatial z neznamych dovodov,to nenaplnujete.Skuste male krociky robit pre seba a nemusite ani obhajovat svoje zelanie,a uvidite ,aku zmenu kvality do zivota vam to prinesie.Nie ste povinna riesit strachy partnera,pokial to sama nechcete a nevladzete.To je prisilna tarcha a tazoba pre jednu zenu,matku.,partnerku.Zial rada je jedno a realizaciu za vas nikto nespravi…to su vase vyzvy,kroky,rast,zrenie,kam sa odvazite za podpory niekoho.
Mnohe zmeny v zivote sa deju cez rozne strachy ,ktore sa vlastne ani nedaju obist,ak chceme urobit pre seba spravny krok.Mozem vam len drzat palce a povzbudit vas,aby ste robili to,co potrebujete.Dnes to, zajtra ine,pozajtra este ine atd,
R.Svihranova,psychologicka
Ahoj Le, je mi tiež smutno, z toho Tvojho postupu v živote. Neviem, mne sa zdajú 4dni málo na zmenu, asi len skúša byť iný, možno aby dosiahol viac pre seba od Teba, neviem. Tak nejak sa cítim v Tvojej koži popritom, ako to ja čítam. Máš to ťažké, ale verím, že to zvládneš, všetko má svoj čas, a všetko sa raz vyrieši. Držím palce. Rozmýšľam, ako by sa dalo dosiahnúť že by Tvoj manžel bol ochotný ísť do poradne, no nič ma nenapadá. Myslím na Teba a prajem príjemný deň. Monika
Pani Rita,verím,že “veci” sa pre niečo dejú.Nič nie je len tak.Aj toto u nás má určite nejaký význam.Ak by som trvala na niečom,čo chcem pre seba spraviť,cítila by som sa ako sebec.Keď si už “dupnem”,tak ľahšie je to vtedy,keď sme po hádke,lebo vtedy som vytočená a už je aj tak zle.Zvezie sa to pri jednom.Ale viete čo?To “prímerie” zatiaľ pokračuje.Pravda,neprišlo žiadne vybočenie z vychodených koľají…tak uvidím,čo bude ďalej.Krásny,slnečný deň Vám prajem
Ahoj Monika,tie dni zatiaľ pokračujú.Ak to narušia nejaké banality,alebo nepodstatné veci,bude to zlé znamenie,že všetko je po starom.Ale možno to takto pôjde ďalej,uvidíme.A možno do poradne ani nebude treba ísť.Ak sa to pokazí,som rozhodnutá ísť sama.Potom to budem riešiť ďalej.A Ty sa máš ako?Ak budeš mať čas a chuť napíš,zatiaľ sa maj krásne.
Le, vy najlepsie viete, v akych kolajniciach chcete zit,ci s vybocenim,alebo s vyhybkami a moznostou aj vidiet ine drahy,cesty,smery…Ci vam stoji to, co nazyvate " primerie",za to ,nemoze nikto zvonku posudit,tak ako vy. Viete si prestavit,ze takto ,ako doteraz budete zit dalsie desatrocie ,alebo do konca zivota ? Sebectvo,je jedna vec,vzajomna tolerancia dalsia, a obmedzovanie osobnej slobody a sebarealizacie zase uplne ina vec. .Myslim,ze v minulosti bol sebcom nazyvany kazdy,co nieco chcel aj pre seba.To je pojem,ktory je velmi pouzivany,casto tymi,ktori su vacsimi sebcami ako ten,co nim nechce radsej byt.Ale bez sebectva v istej miere, nie je mozne sa rozvijat,rast, byt spokojny sam so sebou,sebarealizovat sa zdravo podla svojich psychickych a fyzickych moznosti.Tu mieru ma kazdy clovek svoju,kazdy par svoju, a vyvoj a zmena nastava posuvanim tejto miery tak,ako si ludia samy sebe a v pare umoznia ,dopraju.Nie je dolezite,co si myslime my,ale ci vy ste v tom spokojna s vidinou perspektivy ,takto dalej zit.Mate dojem,ze tato miera uzivania si,sebarealizacie v praci,v zaujmoch,stretavani s ludmi,a v mnohom inom spolocensko-kulturno-sportovo-zaujmovom a aj intimnom zivote je vyvazena medzi vami a vasim partnerom?
Aj ja vam zelam pekne dni a radost v zivote.Ktovie ,ako by ste sa na to vsetko pozerali a vnimali,keby sa slovo sebec vygumovalo zo slovnika ludi.Ja osobne ho nemam rada…je to len slovo…a pre mna su dolezite aj pocity a vnimanie,prezivanie…pri pouzivani slov…
R.S.
Viete,Vy sa tak dobre čítate…no,ono je to asi tak,že manžel chodí niekedy(málokedy)po práci z poobednej zmeny “na jeden”,inak vlastne takmer nikam.Keď zorganizujem nejaký spoločný program s priateľmi,tak ide aj on s nami.A keďže bývame v paneláku,nie je ani nejaká práca okolo domu.Max.v lete kosiť trávnik na chate.Už som mu viackrát vravela,aby šiel hrať napr.futbal-aj tam niekoľkých chlapov poznal,ale povedal,že on sa nejde vtierať.Ale aj keď ho kamarát volal,nešiel.Cvičí len tak doma,pravidelne a poctivo už odkedy sa poznáme(len v inej intenzite).A tu je asi kameň úrazu.Ja rada trávim čas mimo domu,s priateľmi,deťmi,šport,zábava a pod.Myslím si,že nechce,aby som niekam chodila,lebo ani on nikam nechodí.Neviem,či je to tým,že som žena a my “baby” sme kamarátky tak nejak stále a vieme sa dokola o niečom rozprávať.A muži to nepotrebujú?Ja si myslím,že áno,len on akoby nemal takého kamaráta.Kedysi mi ktosi povedal,že aj kamarátstvo si treba pestovať a starať sa oň.Už od puberty sme boli s manželom v tzv.jednej parte,takže sme mali viac-menej spoločných kamarátov.Len tí mužskí akoby prestali stáť o stretnutia,kontakt alebo neviem čím to je. Manžel bol asi vždy málo iniciatívny niečo vybaviť,zorganizovať a pod.,radšej sa zviezol,keď ostatní niečo vymysleli.Že by toto bola tá chyba?Pravda je,že vždy sme boli odlišní.On upravený do detailu čakal na mňa pokým sa nedoobliekam,vlasy rýchlo do copu,tenisky narýchlo na seba a ide sa von.Pamätám si,že ho hnevalo,keď som ukázala na niečo prstom,akoby sa stále potreboval strážiť (a už aj mňa),aby bolo všetko tip-top.Taká akási sebakontrola…Niekedy sa mi zdá,že chlap u nás doma som ja(zariaďujem také veci,ktoré by inde zariaďoval muž,nepotrebujem toaletku,ktorú on pravidelne a také detaily -ale to nepovažujem za veľký problém,lebo mávame oveľa väčšie),aj keď nerada delím povinnosti na mužské a ženské.No ale zasa som napísala viac,ako som mala v pláne.
Ďakujem Vám za všetko p.R.
Ahoj Le, ako to čítam, asi sme si trošku podobné. Ja síce nie som športovec, ale tiež si rada, alebo takto rada by som si zašla na aerobic, fitko a tak, lenže manžel nato nejak nikdy nebol a ja som nemala odvahu bojovať o svoj voľný čas. On tiež nemá extra kamarátov, okrem kolegov v práci, ináč len chalupa jeho rodičov, jeho rodičia a sestra so švagrom, toto bolo naše nič viac. Ja som tiež tá, čo nerada sedí doma, tiež ma to stále ťahá von, čo sa mu nepáčilo v letnom období, lebo že zanedbávam domácnosť. Ja som mu vysvetlovala, že celú zimu sedíme doma, keď fúka vietor, prší dážď tiež, tak potom v lete keď je pekne predsa nebudem doma sedieť. Požehlené stále maľ toľko resp. aj plnú skriňu oblečení, takže nikdy nebol problém, že nemá čo na seba. Ale keď som chcela ísť von s deťmi, tak jeho najväčšia starosť bola to, že je tam kopa na žehlenie. Chápete to? Von s nami málokedy chcel ísť, ale keby som povedala, že poďme na chalupu k jeho rodičom, tak by išiel určite a to ma práve natom veľmi hnevalo. S nami mal výhovorky, že ho bolí hlava zo slnka, a z chalupy zas prišiel celý opálený do bordova. Nenormálne ho bolela hlava?! Že! a také drobnosti ma nevedeli nepáliť. Takže Ťa plne chápem. Ani neviem, prečo vlastne také správanie majú chlapi. Ja som na svojom nikdy nevidela žiarlivosť, nikdy. Práve naopak, som mala pocit, akokeby ani nežiarlil, akoby si bol somnou veľmi istý. Neviem.
A teraz mám taký problém v sebe, že skúmam v sebe, že či ho ešte ľúbim, či nie. Boli sme raz na poradni, síce sa snaží somnou komunikovať pekne, možno otvorene, ale ešte stále mám pocit, že je zameraný na seba. Možno som sa veľmi uzavrela do seba, neviem. Cítim, že nejak ťažko vystupujú zo mňa city von. Bojím sa, že sa zas zraním. A toto mi povedal manžel, že on mi otvorene povedal o tom čo chce, čo cíti ku mne, a ja že sa nevyjadrujem. A keď mi išlo, aby zistil na sebe, ako som sa zle cítila vo vzťahu, resp. že som sa len ja mala meniť, a že som zato nič od neho nedostala, takže som dosiahla to, že už vie, aké som to ja mala zlé. Lebo, že sa teraz on dostal na moje minulé miesto, a vie aké to bolo, že to teraz on prežíva a má pocit, že len on musí teraz všetko meniť, aby bolo dobre. A že keď si myslím, že tú hru bude ďalej tak nie, a že nevie prečo potom chodíme do poradne. Rozmýšľala som nadtým, neviem. Zistila som, že tak nejak mi je teraz dobre bez neho, nekontroluje ma nikto, a nemusím skladať účty nikomu, že prečo čo ako robím, či nerobím. Čo keď som si už veľmi zvykla na tú voľnosť, bude tomu už pomaly rok, čo sme oddelene. Bojím sa toho, že už ani nechcem alebo by som nevedela žiť s niekým a prispôsobovať sa. Ľe, máš taký podobný pocit, neťahá Ťa byť zvlášť? Viem, že jednoduchšie je sa rozviesť, a ťažšie bojovať o znovu objavenie spoločného života a obnovu. Le drž sa!
Oprava: Vedeli napáliť!!!
Čauko Monika,ja teda nie som veľký športovec,ale niektoré veci ma proste bavia a mám z nich dobrý pocit.Napriek tomu,že nepodávam svetoborné výkony.Čisto len pre ten fajn pocit.S tým počasím si trafila do čierneho.Akurát,že nemá až taký veľký problém ísť s nami von,keď už sme nachystané. Tým,že Tvoj manžel nežiarli,máš aspom o jeden problém menej.Niekedy mi panenky pretáča,keď niečo v tej súvislosti povie-to ako dokáže posplietať dokopy veci,ktoré by normálne človeka nenapadli(teda aspom mňa).Dnes je to u nás už 7.deň.Ale včera sme sa nepohádali len preto,lebo ja som si nepresadzovala svoje a podvolila som sa tomu,čo chcel on.Išlo asi o hlúposť,ale vnútorne ma to štve.Lebo on sa tvári,že všetko je ok,ale ja viem,že som zasa ustúpila.Vieš,sú to drobnosti a možno by som nad tým mohla mávnuť rukou,veď dobre,urobím ako chceš,svet sa nezrúti…Lenže neviem určiť,kedy sa jedná o vec,o ktorú mám zabojovať.Veď snáď nečaká,že budem stále ustupovať,či?Vrátim sa ku Tebe: asi má teda pocit,že len on musí na sebe robiť zmeny,možno treba ísť naňho pomalšie,aby necítil prisilný tlak (aj keď osobne si myslím,že žena zvládne tlakúú-aj keď si myslí,že bije posledná…).Čo mu máš vlastne povedať,keď si nie si istá,čo cítiš?To,ako všetko medzi Vami postupuje ďalej ovplyvňuje Tvoje cítenie,aj pocity voči nemu.A že by Ťa zrovna k sebe svojim správaním priťahoval sa asi nedá povedať…alebo?Ja som sa po určitom čase naučila odpovedať “neviem”.Tak nepoviem v podstate nič zlé,keďže nikdy neviem,aká odpoveď bude horšia.Len týmto spôsom vlastne neodpoviem a o chvíľu je to znova na pretrase,takže ani to nie je efektívne.On to nazýva hrou?Ale veď tu ide o veľa,to je pokus o záchranu manželstva,rodiny a k tomu Vám tá poradňa pomáha.Asi to vyžaduje spoluprácu,toleranciu a snahu.Mám taký pocit,že Ťa tiež potrebuje mať pod kontrolou a akoby si nebola samostatná osobnosť.Ale Ty si.Tak si to nedaj vyhovoriť.Obdivujem,že už tak dlho(nepredpokladala som to)to zvládaš sama s deťmi.Vidíš ako sa vieš o Vás postarať,a sama?Ani sa Ti nečudujem,že Ti je dobre-myslím v súvislosti s tým,čo si popisovala.A -áno,ťahá.Už som písala,že by som najradšej výskušala nejaký čas žiť oddelene,aby sme si všetko uvedomili.Keď nebudeme dennodenne spolu,nebudem sa mať príležitosť hádať a pod.Možno by nám to pomohlo.Ktovie.Prajem všetko dobré!
Čauko, Le nie som celkom sama lebo žijem u svojich rodičoch, takže je to predsa iné, ako byť celkom s nimi sama. Ale máš pravdu, necítim nejak jeho neprítomnosť, možno len vtedy, keď sa u nás zíde bližšia rodina a všetci majú svoju druhú polovičku a ja nie. Tak potom si tak spomeniem na neho, ale ináč čo ja viem. mám strach z toho, že čo keď sa dostanem po spolužití s ním zase do stavu, že by som ustupovala, až nakoniec by bolo všetko po starom, Toho sa bojím. Tak sa zatiaľ maj a ozvi sa!
Monika a Le, Moni,jeden x poradna je velmi malo,zmeny vyzaduju cas a trpezlivost.Ti,co sa nechcu menit,alebo pochopit nieco , sa casto chytaju cohokolvek,co sa podoba na stary povodny vzorec.Zmena pohyb je aj o prekonavani strachov,a preto to rychlo taha naspat.,aby sa nemuseli ludia bat.Ista miera strachu je vsak pri zivotnych zmenach normalna,patri k zivotu a treba sa s nou naucit byt…Niekedy sa ludia boja tychto zmien, pretoze to byva casto o strachu,ze ich druhy/a/ opusti natrvalo.A nepisem radsej hlbsie rodinne suvislosti,ktore su casto v pozadi.Ak niekoho nebavi chodit von,alebo je menej, alebo malo spolocensky,sportovy apod… je to jeho rozhodnutie,ako bude travit volny cas.Ale kazdy clovek je v niecom iny a preto ma pravo aj inak travit svoj volny cas.Mozno by nebolo na skodu urcit si harmonogram,kolko casu spolu s partnerom,kolko s detmi a kolko casu kazdy sam,tak aby ste v tom nasli pre seba viac slobody a volnosti a sebarealizacie.Ak ostanete doma ,este s argumentami spravenych domacich prac,tak sa podvolujete len muzskej predstave a nevytvarate spolu novu inu -predstavu vasho spolocneho vztahu a travenia volneho casu…Zvycajne maju ludia v pare tendenciu preberat vzory od rodicov.Nuz ,malokedy to funguje,pretoze spolocensky vyvoj je realita aj kazda generacia prinasa nieco nove a to je fakt ,aj je to OK.keby som sa neucila od mladsich,tak dnes tu s vami nemailujem,pretoze technika tohto typu nie je pre mna jednoducha.Staci vymenit jeden Windows za iny a som v koncoch.A pomaly sa to znovu priucim.A tak je to aj s inymi vecami., Zmena a chut zit inak vyzaduje rozhovory ,a ak sa neda rozpravat tak jednoducho v istych veciach zit to,co chcete,lebo neustale vysvetlovanie by unavilo aj vola a este zabera cas,ktory sa da stravit prijemnejsie.Treba aj doverovat,ze aj ten druhy clovek ma sancu prekonavat strachy a menit sa.Ak ,ale ostanete v starom vzorci,tak si ani jeden tuto sancu na zmenu nedavate. A taketo zmeny sa deju vzdy ,lebo sme ini ako 20-30-40-50…rocni…ved to vidite samy na sebe,svojich rodicoch,znamych…menime sa aj pri rasucich detoch, aj s nimi…aj oni nas mozu k roznym zmenam vyzyvat…Takze,mile zeny,rozmyslajte nielen o svojich muzoch ale aj o sebe…skuste sa pozriet z okna na prirodu a povedat si aspon 1x denne
Ja Le…Ja Monika…a precitte a zamerajte sa len na same seba.
R.S
Chcem Vám p.Rita poďakovať,že nám venujete toľko svojho času.Len ja tie Vaše rady akosi neviem preniesť do praxe.Je možné,že nejakým zlým(nesprávnym)spôsobom podávam doma do diskusie svoje návrhy a požiadavky.Podvečer som pozvaná k naj-kamarátke (taká tá celoživotná)spolu s ďalšími spoločnými kámoškami na taký babský večierok.Ona býva len kúsok od nášho bytu.Ale musím zabezpečiť deti,lebo manžel je zrovna v práci.Takže asi pôjdu k babke.No,rozprúdila sa siahodlhá debata o tom,že keď ja chcem,tak viem si to s deťmi zariadiť,keď on chce,tak nie.Som sa pýtala,čo mu na tomto vadí,vraj nič.Ale keby nevadilo,tak o tom toľko nediskutujeme a ten jeho výstražný pohľad…a dostali sme sa zasa k veciam minulým.Asi nechápe,že keď niekam spolu ideme(aj s ďalšími ľuďmi)ja cítim,že sa musím stále akoby kontrolovať s kým sa bavím,ako sa nakloním,či sa usmievam(príp.na koho) a pod.No bavilo by niekoho takto niekam ísť?Veď keď napr.hrá hlasno hudba a nepočujeme sa,tak sa predsa musím prikloniť(priblížiť)k tomu druhému,aby sme sa počuli…na toto mi povedal,že tak sa nemám rozprávať.Alebo nie pri reprákoch.No to by som si pomohla,keby som išla niekam bokom,veď to by bolo ešte horšie a určite “podozrivé”.A toto rozoberal ako prvé,keď sme sa ráno zobudili.Tých pár dní bolo fajn,ale presne ako som predpokladala,skončili akonáhle som do vetra hodila poznámu: …bola som pozvaná…veď čo mu z tohto hrozí,čo môžem spraviť zle alebo pokaziť tým,že by som tam šla? vlastne nakoniec odpovedal,že nič ale je naštvaný a tak sa aj tvári a správa.Ešte stále si mám stáť za svojim? Prajem Vám pekný víkend aj Moni.
Ahoj Le máš to Ty ťažké, nezávidím Ti. jednoznačne Ti nedôveruje a podľa mňa ani sebe. Neviem, čo by tu pomohlo. Podľa mňa pani psychologička by Ti určite niečo dobré poradila, veď nám pani Rita už toľko krát poradila. Prajem Ti pekný deň
Ahoj Moni,mám všetkého plné zuby.Včera povedal,že končí.Ale to vravel už viackrát.Vraj sa nechce stále hádať a takto žiť.Ale veď to ani ja nechcem.Už neviem,či na to pozerám tak neobjektívne…ale veď ja nechodím za ním a nehustím doňho.Vraví,že si robím,čo chcem!Za to,že sa chystám s deťmi na koncert(volala som aj jeho,najskôr rezolútne odmietol a že nepôjdu ani deti/ktoré tie pesničky dobre poznajú/,potom povedal,že ešte uvidí,tak mám vstupenky aj preňho,keby chcel.Lenže on v skutočnosti nechce ísť,ale nechce,aby sme išli bez neho.Teraz z neho vyšlo,že mu vadí,keď chcem ísť aj napriek tomu,že on nie.)Táto naša debata začala vo štvrtok a odvtedy každý deň o tom točíme stále dokola,cítim,že som s nervami v koncoch a asi konečne aj on už vidí,že nie som asi ok.Povedal mi,aby som si dala predpísať nejaké prášky.Som ako sopka,vždy potom vybuchnem.A ospravedlňujem sa deťom.To musí skončiť a najlepšie hneď.
Dobrý deň prajem,
prosím, ak sa dá poraďte mi.
Od kedy je manžel po operácii chrbtice, odmieta sexuálny život.
Nie že by to bola pre mňa priorita, ale odmieta akúkoľvek komunikáciu na túto tému.Nedá mi absolútne na javo, že ma ešte aj po tých spoloćne prežitých 22 rokoch manželstva,má rád.Nemá záujem, ani len o spoločnú prechádzku.Odmieta všetko, čo mu ponúkam. Neustále mi opakuje, urob si tak ako Ti vyhovuje.Zariaď si źivot, aby si bola šťastná.Pritom som mu jasne povedala, že aj keby ostal na vozíčku, vždy budem pri ňom stáť.Reagoval, že o to nestojí. Je uzavretý, bez záujmu o akékoľvek dianie, to nie je ten človek, ktorý bol pred operáciou…
Rada by som mu pomohla, ale neviem ako?
Moźno sa len nechcem zmieriť s realitou, alebo potrebujem pohľad odborníka na vec.
veľmi pekne ďakujem za Vašu radu
s pozdravom
Simonka.
Simonka,
je mozne ze vas manzel sa tazko vyrovnava s dosledkami zdravotneho stavu a toho ako sa po operacii citi.Nebudem rozpisovat mozne alternativy.To coby mohlo pomoct,keby manzel prejavil zaujem o spolupracu s psychoterapeutom alebo psychologom.Vy , mu mozete byt len podporou,ale za neho sa s jeho stavom a jeho moznostami nemozete vyrovnat vy a prijat iste skutocnosti,ktore choroba prinasa.Niektori ludia reaguju rezignovane pri chorobe a neveria v moznosti zmenit to.A ich postoj vycerpava blizkych.Ak su blizki ludia unaveni ,tak niekedy tiez potrebuju podporu odbornikov.Aku formu si par zvoli,ci individualne alebo spolu,zavisi na nich dvoch…je mozne ,ze vas manzel ma aj depresiu…v tom pripade by mu mohli pomoct lieky ,idealne aj s psychoterapiou zaroven.To su len mozne uvahy,ale skor to posudi odbornik,ak by bol ochotny manzel ho navstivit.Niekedy pacienti pritahuju aj chorobou pozornost a miera je pre okolie casto vycerpavajuca.Neviem posudit,ako je to u vas…ak nebudete vediet,co dalej vyhladajte aspon pre seba podporu odbornika,aby ste nasla pre seba vhodne riesenie a moznu zmenu postoja.
neviem z ktorej cast Sk ste,ale je moznost aj navstevy u vas doma,myslim v Ba a okoli .najdete to aj na zzz.sk
viac sa na mail neda radit,lebo moje uvahy boli len hrubo orientacne…konkretne sa da viac len osobne .
psychologicka,psychoterapeutka :
Rita svihranova
Ahoj Palo, nie som psycholog, som len zena s podobnym problemom ale na opacnej strane. Vela krat ta druha polovica povie a riesi az ked je skutocne vsetkemu koniec, ked nevidi ine riesenie. Vtedy je uz neskoro. Ak signaly boli a Ty si ich nevnimal asi to trvalo uz dlhsie a neda sa napravit za mesiac to co sa nicilo roky a bolo bez odozvy. Neviem ako to skonci u nas, tiez mame taku zvlastnu tichu domacnost s obcasnou vymenou nazorou a neviem ako to skonci, podla mna aj tak jeden druheho nepocuvame ked na seba hovorime a kazdy z nas uz ma ten svoj vlastny svet a chcelo by to velmi vela snahy a lasky na oboch stranach. Ibaze je to velmi velky risk, po tolkych sklamaniach cakat, ze to este niekedy bude fungovat … tazke rozhodnutia. Drzim Vam palce