Ste zlatá,že ste mi toľko napísali.Ďakujem.
Mám 45 rokov, venovala som sa vodáctvu a po 25 rokoch sa mám možnosť k tomu vrátiť,čo som veľmi šťastná, potrebujem prekonať len mlčanlivosť môjho manžela.Vrátila som sa domov z fitka,začala som len teraz a vidím že ma to postaví na nohy.Sledujeme každý večer panelák,nenechala som si ho ujsť ani teraz,aspoň pri ňom zrelaxujem,smiala som sa aj napriek raňajším útrapám môj drahý bol tiež tu a ako luft.Za hodinu trvania žiadny komentár ani smiech ani nič a to mňa nebaví.Strašne ma to znervozňuje keď je tu a je ticho.Zajtra sa strojím od rána preč z domu /našťastie/ potom so synčekom do cirkusu,venujem sa mu koľko môžem,ale zase ma bude čakať doma múmia co nemluví.A soboty a nedele sa už teraz desím.To bola vždy nočná mora bez komunikácie.On prehovorí so mnou len keď potrebuje vystaviť faktúru alebo niečo s tovarom.Ja som sa snažila zvyknúť na to že chodím vo vlastnom dome do práce aj keď ma to už dávno nebaví,pretože to je život vo zvieracej kazajke bez komunikácie a ja som človek dosť komunikatívny aj keď bojazlivý.Nakúpiť uvariť upratať postarať sa o syna o záhradu o psa o papiere o úrady ísť vo vlastnom dome do práce a moj drahý len do práce hore po schodoch ísť sa dole napapkať a zase sa zavreť bez starostí hore,to ma nebaví.Ja som chcela už dávno ísť od toho aj som chodila do práce bola som ŠŤASTNÁ,žiaľ skončilo to nie mojou vinou.Muž do zamestnania nechce jemu toto vyhovuje,on by dokázal žiť na samote ja nie.Mám trpieť, že so mnou komunikuje len keď niečo chce,čo sa týka firmy a keď príde víkend so mnou nekomunikuje, odíde buď hore do práce alebo na záhradu a idem von a niečo sa spýtam,tak nič.Zajtra snáď prežijem v pohode až na večer.Vždy to všetko nejak prekonám a idem ďalej.Budem rada ak tu budem môcť napísať čo sa zase udialo u nás a či som teda ja na vine a čo mám robiť.Ja som sa mu líškala nie jeden krát ale to ma donekonečna nebaví.V paneláku sa aspoň Kubko a Ivanka P O R O Z P R Á V A L I.Idem už spať.Zatiaľ Vám veľmi pekne ďakujem. V sobotu pôjdem na tréning, ale čo bude v nedeľu neviem.Dobrú noc R.
Ahoj Monika,p.Rita,koncom apríla by som konečne mala ísť k psychologičke.Stále neviem,ako manžela presvedčiť,aby šiel so mnou.On s nikým náš problém nepreberá,ani rodičia,ani súrodenci,ani kamaráti.Je taký akýsi sám pre seba.Bývame v paneláku,keď napr.otvorím dvere na vonkajšiu chodbu viackrát som si všimla,že zájde za roh a odtiaľ pozerá asi aby ho nebolo vidieť alebo čo(keby bol napr.v pyžame,tak chápem).Alebo kuchyňu máme otočenú k druhému paneláku a keď ide jesť,dá dole žalúzie,aj keď tam máme záclonu(asi 10cm nad parapetou /kvôli kvetom/-aj proti tomu mal výhrady),aby nikto nič nevidel.Viackrát sa stalo,že sme viacerí jedli v nákup.centre,on si to dal zabaliť a jedol cestou domov v aute.Tým chcem len povedať,že akoby nebol otvorený vonkajšiemu svetu a nemyslím,že je to až tak v poriadku.Ale keď mu to vyhovuje asi je to ok.A možno preto ani nie je otvorený iným aktivitám.Ak raz otvorí túto stránku a pochopí,fakt neviem,čo spraví,to bude asi iná spŕška.O rôznych názoroch na výchovu detí,som už písala.Viem,že to myslí dobre,nechce aby boli choré,keď ja ich chcem napr.zobrať na plaváreň.Povie,že keď potom budú choré,nepôjdu nikam,kam sa chystáme a mne povie,že mám asi dosť dovolenky,aby som s nimi bola doma.Vlastne takmer všade,kam ideme bez neho a niečo sa nám v programe oneskorí,cítim ako nervózniem,že sme “v sklze” a dcéra má napr.ešte čítať úlohu.Chcela by som to prežívať tak v kľude a tešiť sa z toho,čo robíme a nie myslieť na to,čo z toho môže byť.A nebodaj aby neochoreli,to je jasné,že za to môžem ja.
Včera som ho asi od seba odohnala.Stále sa vypytuje,čo budem so sebou robiť,jeho to už takto nebaví(najmä po intím.stránke)a tak chce vedieť,čo s tým budem robiť?.Vravím mu,že ak on vie,nech mi teda poradí,čo mám robiť.Hovorí,že to mám v hlave.Aj keď má asi pravdu,je to iba konštatovanie,nie riešenie.Keď som kedysi povedala,že dobre,keď on nechce,tak ja teda pôjdem sama k sexuológovi povedal niečo v tom zmysle,či mi to on(doktor)ukáže,čo robiť?.Vlastne nechce,aby som tam šla.A keby som aj išla,a spýta sa na moje city voči manželovi a ja poviem,že som takmer prázda-tam sme asi skončili,alebo??..Pýta sa,či si uvedomujem,že ho týmto vyháňam za inou.Že raz mu rupnú nervy a spraví to.Viem ako to on vidí a nie je to preňho žiadna výhra,ale neviem mu vyhovieť,byť aktívna,nedá sa mi to.Keby som sa nejak prekonala,možno by bol spokojný a tým možno aj iné veci by boli lepšie a ľahšie.Ja to ale vidím tak,že ledva si “to” odžijem a idem sa zavrieť na WC.A on sa pýta,čo budem so sebou robiť,aby ho to bavilo?Tak prečo to stále vôbec robí,keď ho to nebaví?Lebo je chlap a potrebuje to.Na druhej strane si myslím,že by som mala byť rada,že ešte za inou nešiel.Keď si to takto myslím,prečo teda nie som schopná so sebou pohnúť?Raz som po “tom” rýchlo bez slova ušla s ponožkami a teniskami v rukách,doobliekala sa na ktoromsi poschodí a išla,kam ma oči viedli.Nevedela som kam ísť.Bola som len tak vonku na takom peknom,tichom vyvýšenom miestečku a pozerala do diaľky.Všeličo mi behalo mysľou.Bolo to cez deň a deti vtedy ešte neboli doma.Všetkému predchádzala hádka,obviňovanie z niečoho,čo boli úplné hlúposti a kľudne potom šiel so mnou do postele.Dve hodiny som mu nebrala telefón.Nemohla som ho ani počuť.Keď som sa vrátila,pýtal sa kde som bola a samozrejme neveril,že čo si on má teraz myslieť.Ale on si bežne myslí “to svoje”,tak som to už viackrát nevysvetľovala.Nemá to cenu.Tak na koho sa mám obrátiť o pomoc?Ja naozaj neviem.Keby som si vedela v tomto smere pomôcť,spravím to,veď takto prežívať sa nedá a je to už na nás pridlho.
Monika, Le, ak vasi chlapi nie su ochotni nic zmenit a chodit dlhodobejsie k odbornikovi,vlastne aj oni na individualnu terapiu,predpokladam,ze by bolo rozumne,aby ste sa starali o seba,svoj klud,rozvoj,svoj zivot.
Na vasich muzov dopadaju silno dôsledky pôvodnych rodin a silneho komunistickeho vplyvu,ktory vychovaval ludi,k tomu aby mlcali,a naucili sa obavat otvorenosti,slobody a zili v obavach,co si ti druhi pomysla…a tieto obavy su silnejsie,prekonavaju sa pomaly.postupne,ale da sa snimi pracovat,ale len ak niekto chce a spolupracuje.vyzaduje to cas aziskanie dôvery,ze ho psycholog neodsudi,ze ho bude akceptovat ahladat nie to,cim ho zhodi,ale to,cim ho podpori,aby sa vymalni zo starych vplyvov do tej miery,do akje len on chce.A preto maju obavy aj ist k odbornikom,pretoze ti spadaju do skupiny,co si pomyslia…a pred nimi tiez musia skryvat…Mnohi sme poznaceni touto vychovou a je len nan nas ako sa snou vysporiadame aci ideme svojou cestou.Co sa tyka sexualneho zivota,z mojho pohladu ak nefunguje vztah,zabijaju sa vzajomne city,tak sex malokedy funguje.MUzi to niektori vnimaju viac biologicky,ako potrebu avacsina zian ,si myslim ,potrebuje ktomu byt aj citivo v pohode.Doporucujem dôverovat,tomu,co naozaj citite.A myslim,ze obe viete,co citite,len v mene niecoho to neposluchnete.Moja skusenost je,ze naozaj ludia citia ,co chu a potrebuju,len sa prilis prisposobuju anechaju vtiahnut do pôvodneho spravania.zeny maju tiež vzory vo svojich generaciach,neumerne sa prispôsobovat,az na ukor svojho zdravia a stastia.pripravujem cyklus 5 zenskych seminarov,od juna, na poziadanie zaslem ponuku.
R.S.
renatka, vecer som vam este odpovedala ,ale nenabehlo to,tak skusim cez vikend.
R.s.
Ďakujem Vám p.Rita za reakciu.Viete,som hrozná,lebo aj keď je napr.týždeň bez hádok,aj tak mu neviem prejaviť city.Určite ho tým zraňujem,ale neviem ako sa “preprogramovať”.Tak čo vlastne od neho chcem,keď mu ja nič nedávam?Ak by som robila čo cítim,ani by som nešla do postele a vlastne ho vyháňam k inej žene.A budem si môcť za to sama.A potom čo?To asi nikomu z nás nepomôže.Cítim sa akási unavená zo všetkého akoby som pre seba nič nerobila alebo čo to so mnou je…večer deťom prečítam rozprávku a takmer vždy tam zaspím a zajtra je ďalší deň.Ten večer by som mohla mať nejaký voľný čas,keď už deti spia napr.na knihu,TV a len tak si oddýchnuť,ale naozaj sa mi chce spať a je to aj lepšie ako sa o niečom dohadovať a mať sex.Niekedy v noci sa potom presuniem do spálne a ráno,čo sme spolu tak 15 minút sa ma pýta,čo to zase malo byť.Tak sa ponáhľam,rýchlo umyjem,oblečiem a utekám do práce.Sa tam aj teším a bojím sa víkendov.Nevravím,že vždy je zle.Tak sa nám zasa jeden blíži.
Le, a co vam osobne brani navstevovat psychologicku,-psychologa.psychoterapeutku/a/, tak si vytvorite cas pre seba, a budete moct skumat s odbornikom svo je odpovede na svoje otazky,inak ste stale sama so sebou, s tymi istymi myslienkami alebo im podpobnymi.
r.s.
Neviem či mám písať vždy na toto posledné.Dnes som mala krásny deň až do chvíle keď som sa večer nestretla pri telke s mojim nemluvícím manželom.Bola som s dcérou na nákupy pooobede so synčekom v cirkuse, dobre som sa zabavila,ale čo večer.Zas ležal na gauči bez slov tak som začala ja že či už nebude nikdy hovoriť alebo ako vlastne ideme žiť.Vykričal mi také veci o ktorých ani neviem,on dokáže v sebe držať vec aj sto rokov dozadu a potom ju vykričať.Stále som dobiedzala,čo mu vlastne vadí, proste nedá sa s nim tvrdí že sa nemáme o čom spolu baviť.Povedal choď si dať tabletku,si nervozna vyložene ma chce priviesť k zúrivosti a na totálne psychické dno.Zajtra mám na ŠŤASTIE po obede tréning na vode aj v nedeľu.Doobeda snáď nejako prežijem a potom prchám z chalupy.Ľúto mi je len toho môjho synčeka, ale musí sa nejako zabaviť.Ale takto žiť ma nebaví, zabíja ma to.Aj tá chvíľa pri televízore večer mi stačí aby ma zničil, neviem či mu to robí dobre. Celé naše 20 ročné manželstvo nie je nič moc.Neviem či by som niečo poriešila rozvodom.Do firmy za ma šinu sa asi tak skoro nevrátim, lebo ani nie je čo robiť a byť tam len preto aby som bola v práci je blbosť.Dnes som do neho štuchala dosť aby začal komunikovať.Jeho trápi vela vecí ale on to v sebe dusí, tak ako to môžem napraviť.Vstať a byť spolu bez jediného slova, jemu to vyhovuje ale ja nemôžem.Čo mám každý deň ujsť z vlastnej chalupy?Alebo sa mu poddať v posteli a dostanem z neho možno 1 Slovo.Ja mám tiež nejakú hrdosť a donekonečna sa prosiť o komunikáciu ma nebaví, ale veľmi tým trpím,plačem trápim sa.
Ahoj LE mi hovor niečo o víkendoch, pre mňa sú nočná mora.Múj manžel nemluví a to je horšie ako keby mi dal jendu facku aj dve.To by som si možno porevala ale takto len čakám a čakám a obchádzame sa ako cudzí.Mám príspevky o niečo nižšie, skús si prečítať, možno sa na seba nakontaktujeme aj telefonicky.
Ahoj Le, podla mna, je to manipulacia zo strany Tvojho muza, ked Ti vravi, ze ked s nim nespis, vyhanas ho za inou. Mam chut povedat Ti, nenut sa do toho, ak to tak necitis a mas z toho potom zle pocity, ale ty sama vies, co je pre Teba najlepsie. Zena potrebuje k dobremu sexu aj emocionalne kvalitny vztah, a to je cesta, ktoru by mal Tvoj manzel pouzit, aby si mala zo sexu radost, a nie takuto manipulaciu. No ale to som Ti asi nepomohla, to by bola skor rada pre neho…
Milý môj manžel,
vieš, že takéto vážne krízy nevznikajú len tak z ničoho nič. Je jednoduché napísať o úletoch partnera. Paradoxne to, že nie som už dlho šťastná - vieš veľmi dobre prečo - ma priviedli na túto stránku. Pretože človek naozaj vie, čo chce, po čom túži a hľadá to u partnera. Ak sa mu to dlhodobo nedostáva, hľadá to inde. Samozrejme, že matka zostane pri svojich deťoch. No tú otázku, čo nás bude držať spolu potom, keď naše deti budú mať vlastné životy si kladiem veľmi často. Asi pocit zodpovednosti a možno aj viny. Nadobudnuté komodity a problémy našich detí. Zodpovednosť o zostarnutých rodičov. Možno je to normálne a je zbytočné očakávať niečo nerealistické. Niečo ako lásku:-(
Milá p.Rita,Renáta,Anna všetkým Vám pekne ďakujem za Vaše príspevky.Len pre ilustráciu,v sobotu,keď sme boli sami doma okolo obeda,bol sex.Zostala som ležať urevaná ako dieťa.Viem,že som mu poubližovala,ale taktiež nemôžem uveriť,že napriek tomu,že "pri tom"sem-tam vydám vzlyk(ktorý som neukontrolovala)a moje telo sa trocha trasie(tzn.že plačem a nie od šťastia),on pokračuje ďalej.A ja nevravím Nie,lebo si potom poviem,že aj tak už to robí a aspom to budem mať za sebou a nebude to nejaký čas chcieť.Keď som sa ho spýtala,prečo to robil ďalej,keď aj tak ho to tak nebaví a pritom plačem,povedal,že on nevie že by som plakala.No,to je fuk.Večer sa chystal zabaviť(ja s tým problém nemám,nech ide)a boli sme predtým gratulovať,tak mal približne 2dcl v sebe,čo preňho nemôže byť problém,má dobrú výdrž.Ale ide o to,že zasa chcel sex.Som povedala,že veď ho mal asi pred 10hodinami.Stále dookola dobiedzal,obchytával atď,keď som nepovolila,začal sa prezliekať a so slovami "toto si chcela?už si spokojná?ahooj"odišiel.Na druhý deň som mu na to nepovedala nič.Až večer,keď sa začal znova na to vypytovať,som povedala,ako mi teraz on dokáže,že v noci nebol s inou ženou,keď sa mi tým stále vyhráža?Myslím,že naozaj nebol.Ale povedala som mu to schválne takto,aby videl,aké to je, keď on mňa stále z niečoho podozrieva a ja mu tiež nemám ako dokázať,že je to hlúposť.Stále si myslím,že ja sa v “v sebe” musím nejak zmeniť,znova ho ľúbiť,ale to,čo sa u nás deje ma k nemu asi nikdy neposunie.Neviem.
le, to pojde asi tazko prerabat sa, ak to tak necitite. Neviem odkial beriete tolko myslienok na zmenu seba, ak si vas muz nevsimne, ani len, ze placete. myslim, ze na sebe pachate aj vy nasilie, ak sa mu aj za takych okolnosti podvolite, ako popisujete. Skor patrajte po tom, preco si to takto nechate, preco sa mmanzelovi aj s nechutou a cez slzy podvolite a ako by ste mohli uverit, ze vase pocity su vase pocity, a ze su aspon tak doletzite ako myslienky, ak nie viac. Podla mna vyhladajte odbornika, aby ste mohli casom upevnit seba samu, viac verit svojim pocitom a svojmu telu, a jeho prirodzenym reakciam, ako myslienkam, s ktorymi ste v zacarovanom kruhu.
Je mi smutno pri citani vasich riadkov, zena by mala podla mna v prvom rade prezivat svoju sexualitu s radostou a nie len ako “posluzenie” muzovi, ktore jej prinasa viac smutku ako radosti, ak sa citi pouzita a prehliadana.
R.s…
Milá Rita,Ďakujem Vám veľmi pekne.Za všetko,čo ste mi kedy napísali.Momentálne si myslím,že s ním už byť nechcem.No musím myslieť na to,aké by to bolo potom.Ako to vysvetliť deťom,ako to finančne a časovo utiahnuť sama,čo keď budú choré,toľko dovolenky nemám a na OČR si nemôžem dovoliť ísť,ako a z čoho by som ho vyplatila a ďalší kopec iných vecí,ktoré ma napadajú…A v neposlednom rade by som porušila sľub,ktorý som dala Bohu.Ale moje rozpoloženie sa mení,raz si poviem,veď ešte snáď máme nejakú šancu(len ako to všetko napraviť?? aj on je asi z našej situácie nešťastný-si myslím),inokedy by som najradšej v tom momente radikálne situáciu riešila rozchodom…asi podľa toho,čo sa deje.Takto sa v tom zmietam,raz sa priláňam k jednému riešeniu,inokedy k druhému.Uvedomujem si ale,že čím dlhšie to takto je,tým viac negatívnych “zážitkov” prežívame.všetci.
le, budem len strucna.mate pravdu v tom,ze cim dlhsie to takto je,tym viac negativnych zazitkov, ak sa vam z toho nedari vymotat samym,a naozaj vam zalezi na nejakej zmene, nieco podniknite uplne inak ako doteraz…napr spominanu manzelsku poradnu…alebo mate iny napad? inak sa cyklite obaja a zvysujete pocet negativnych zazitkov .R.s
Prečítala som si tieto Vaše príspevky a v mnohých som sa nachádzala. Môj príbeh je dlhý celých 37 rokov, ale posledných 10 rokov je to už len prežívanie. Pokúsim sa to napísať v skrátenej verzii.Manžel bol môj prvý a aj jediný muž v mojom živote. Mali sme dve deti, ktoré sa úspešne zaradili do života.Po 14 rokoch ma manžel začal podozrievať z nevery, čo nebola pravda.Po 28 rokoch sa mi priznal k nevere s možnými následkami . tie sa ale nepotvrdili. Nastalo z mojej strany citové ochladenie. Pri rodinných stretnutiach ma manžel často ponižoval,čo som prešla mlčaním ale medzi štyrmi očami som mu povedala, že toto nebudem tolerovať do nekonečna. Potom začal častejšie chodiť pod vplyvom alkoholu a vtedy na mňa znovu útočil, že mám milenca a nie jedného. Potom sme si naplánovali spoločnú dovolenku na zmierenie. No to bola hrôza, samé podozrievanie a ponižovanie pred spoločnými priateľmi, ktoré som počula na vlastné uši. Keď som mu to vyčítala tak tvrdil, že som zle počula ale neskôr priznal, že to povedal preto lebo žiarlil. Vtedy som si povedala, že toto už viac neznesiem. Manžel sa finančne oddelil a ja som mu odmietla robiť novodobú slúžku, len preto že som jeho žena. Potom ma navštívila nača spoločná známa, ktorá mi povedala, že jej môj manžel 2 roky robí návrhy aby boli milenci, čo ona odmietla.Dala som mu poslednú šancu sa spamätať, len sa usmial, že zase sa vyhrážaš.Keď som sa dozvedela že chodil aj za mojou priateľkou, ktorá ho ale tiež odmietla podala som návrh na rozvod.Už nevládzem žiť v kladstve a v sústavnom ponižovaní. Deti mi tento krok schválili ale ja sa stále obviňujem či to nie je moja vina.
Pomohol by mi Váš názor pri mojom rozhodovaní, aj keď viem že posledné slovo musím povedať ja sama. Ďakujem.
Ahoj Monika,ako sa máš?Si Ok?
Pani R.,nedá sa mi to vložiť k Vášmu príspevku,tak skúsim písať sem.Napriek môjmu prehováraniu manžel vraví,že nemá potrebu ísť k psychologičke,lebo ON doktora nepotrebuje.Po všetkom,čo vraví,mi z toho vychádza,že keď si všetko poriešim sama ja v sebe,budeme asi normálne fungovať.Problém vidí len v spálni,ale my ich máme vcelku dosť aj z iného súdka.Povedala som mu,že ak takto budeme žiť ďalej,spolu už nebudem,lebo sa cítim psychicky vyčerpaná a nechcem sa úplne zničiť.A keď mu na mne stále niečo vadí a robím všetko zle,tak nech sa na mňa vykašle.Spýtal sa,prečo by to mal urobiť on?Neviem,či čaká,aby som rázny krok spravila ja alebo čo tým chcel povedať.Nakoniec som mu povedala,nech urobí to,čo uzná za vhodné(myslela som na to všetko,čo sa u nás odohráva)a on na to že dobre,tak večer v spálni.On TO uznal za vhodné.Tak akože ja ho už fakt nechápem.Nechápem.
le,myslim si,Vas manzel ma zuzeny pohlad na vztah, vsetko sa netoci vo vztahu len okolo spalne.A probel sa najcastejsie vyskytuje v komunikacii medzi partnermi, nelezi na pleciach jedneho,ale vasmu manzelovi by to tak asi najlepsie vyhovovalo.je na vas le ,ako sa rozhodnete, a akosi najdete pre seba vychodisko.
Ano je to presne tak aj u nás. On mi nič nerobí, on nevie čo chcem lebo ma nebije. Keď som mu dala poslednú šancu tak prvé čo sa ma spýtal bolo koľko mám našetrených peňazí a či s ním budem spať. Vôbec ho nezaujíma ako by sme mali ďalej žiť, podľa jeho slov ako doteraz: každý sa o seba stará sám, ja by som mu mala ale robiť celý servis - prať, variť, riadiť a on niť, len gauč, poľovaľka, krčma a keď bude mať chuť tak aj posťeľ a v nej pripravená hlúpa žena, ktorá ho ešte stále ľúbi. Ale ja som už urobila ten rozhodný krok. Na súde nás prehovárali aby sme si to rozmysleli a tam môj manžel prisahal na svoj život, že sa zmení ale trvalo mu to len pred dvere súdu.Na moju otázku, ako udeme ďalej žiť, odpovedal ako doteraz - čiže nijak.