rebeka ,rozhodnutia takehoto typu byvaju velmi tazke.verim,ze vam pomahaju vase hlboke pocity,ktorym dôverujete najviac.ktore su casto podporou,aby sa zena nenechala viac ponizovat,a potahovat tam,kde ju muz chce mat, v akomkolvek zmysle.Drzim vam palce, pri daslom vysporiadavani alebo pripadnom luceni sa s minulostou.nezabudajte aj na pekne veci,co ste zazili,ktore mozu byt tiez podporou, aj k inym ako neprijemnym spomienkam na manzelstvo.ja nie som zastancom ani rozvodov,ani vztahov,kde ktokolvek trpi a trapi sa viac ako je pre neho sameho prijatelne.A tuto hranicu mame kazdy v sebe inu,a tu je mozne akceptovat.Preto sa velmi tazko rozhoduje,aj ked su pribehy podobne,lebo my sme predsa len v niecomckazdy jedinecny sam za seba a aj vo vztahu nazor inych vychadza z ich prezivania a ich uhla pohladu.
psychologicka Rita sv.
Pani Rita, ďakujem za Vaše slová, lebo sú hlboko pravdivé. Sama sa o tam presviedčam už 10 rokov. Odpustím a myslím na pekné chvíle, ktoré sme spolu prežili a manžel ma opäť raní, ešte hlbšie a boľavejšie. Ale čo ako mi je ťažko s tým je už koniec, veď mám pre koho žiť. Mám dobré deti a 4 ročnu vnuťku a to je moja radosť.
Keď som kedysi čítala články o žiarlivosti,tiež tam bolo písané,že častokrát ten,kto žiarli na partnera,je tým,ktorý vlastne má za ušami.Mňa osobne by to ani nikdy nenapadlo,keďže len to,že sa na mňa nejaký muž pozrel-ja som si to ani nevšimla-bol dôvod na žiarlenie a výčitky.Takže vôbec neprichádzalo v úvahu,aby môj partner mal niečo s inou ženou.Veď keď mu tak vadia čo i len takéto veci,určite by nerobil sám nič také,čo by sa týkalo nevery.Naďalej si myslím,že nikdy nič také nespravil.Ale vidím,že niektorí takí sú.A je to zvláštne,že sami robia to,čoho sa nechcú dožiť od svojich partneriek.
Rebeka, verim, ze casom budete skumat aj ine moznosti a radosti ako su deti a vnucka. Cas je liek a skuste skumat aj samu seba, ste este mlada zena. Pripravujem 5 seminarov pre zeny, vid www.zzz.sk, alebo podujatia na zzz.sk
r.s
Dobrý deň pani Rita, Le, už som dávno nenavštívila túto našu dobrú stránku, kde si nejak navzájom pomáhame a hlavne s radami nám pomáha pani Rita. Ďakujem Vám ešte raz za všetko v mene všetkých žien, čo túto stránku navštevujeme a ktorým pomáhate. Ja momentálne nejak stagnujem na jednom mieste, pohli sme sa vpred s manželom v komunikácii, dá sa povedať, že už viac rozprávame, no ešte stále sú témy, ktoré sme v poradni neotvorili. Boli sme spolu 2x, manžel si myslí, že by sme si už vedeli poradiť a že by som už mala ísť naspäť ku nemu s deťmi, lebo že bez nás nevie žiť, a že si veľa vecí uvedomil, čo robil zle a čo nerobil. No ja si to tak nemyslím, stále cítim, že je toho dosť čo nemáme vyriešené. A neviem prečo telo, rozum neviem, niečo ma nepustí a to je zaujímavé “do toho jeho bytu späť, ale predstava niečoho nového, možno našeho, mojeho nového bývania si vie predstaviť, že by som to s manželom skúsila”. Pani psychologička nám povedala, že nás zatiaľ stále vidí od seba, že od mnohých vecí ma manžel z nejakých dôvodov odstrihával, a ja som z nejakých dôvodov to nejak dovolila. 6e vraj som Typ, čo sa trápi a z nejakých dôvodov hoc sa mi to nepáči nechám to a reagujem keď je neskoro, alebo utečiem od problému a on že sa javí panovačný. Len stále neviem, ako ďalej. Už pomaly rok sme odseba a pripadám si, akoby prešiel len deň a nič sa nezmenilo.
Akokeby som bola v začarovanom kruhu. A to je najhoršie, že ja by som rada išla skúsiť s manželom do iného mesta bývať, nie tam kde sme bývali, no on byt nechce a ževraj ani nemôže predať lebo nám s tým pomohli jeho rodičia. A vyšlo napokon aj to, že keby to predal a kúpili by sme nový tak by to už bolo aj moje meno a čo keď by som od neho zas odišla a potom by jeho rodičov peniaze patrili aj mne a on by potom ostal i bez bytu. Chce nás, ale len späť do toho jeho bytu, kde som ale aj ja určitou čiastkou prispela ale bohužiaľ bez papiera. Neviem, niečo mi nedovolí, ale zároveň sa aj bojím, že sa rozvedieme a šancu som premárnila??? Neviem, neviem sa rozhodnúť. A do podnájmu nechce, že nikomu nebude platiť a popritom teraz v tom byte nebýva, je s rodičmi. Pani Rita, čo by ste mi poradila. Naša psychologička, povedala, že by ona zatiaľ bytovú otázku neriešila, ale ja cítim, že sa tam nedokážem vrátiť. Cítim niečo také, že hoc by som chcela možno manžela späť, mať komplet rodinu, ale nedokážem ísť späť, a manžel zas nechce inde on sa na všetko pozerá z racio pohľadu, že by sme museli zase všetko začať od začiatku a že už má svoj vek a on nechce, že by deti nemali potom nič a že teraz máme byt, ale s podmienku len tam, kde bývali bývajú v tom meste i jeho rodičia. Neviem, cítim sa taká ako keby ma zase tlačili do niečoho, niekde kde ja nechcem, pôvodne sme mali s manželom iné plány o bývaní v inom meste, pokiaľ nám nepomohli finančne jeho rodičia a teraz, akokeby bol nato miesto prilepený a nechce a nemôže s tým nič robiť, hoc dochádza z toho mesta denno denne do práce a míňa zbytočne veľa na benzín. Pani Rita dali by ste ultimátum??? Ohľadom bývania??? Manžel mi tvrdí, že náš vzťah podmiŇUJEM BýVANIU, a keď tak to je, že to môžme rovno ukončiť. no potom rozpráva so mnou, akokeby nič, vysvetľuje prečo, to nemôže a dúfa, že to konečne pochopím a že už pôjdem naspäť.Ale ja za ten rok v meste pri rodičoch som medzi známymi, kamarátkami, deti moje majú detskú spoločnosť i doma i na návštevách, toto sme tam nemali, lebo sme žili len tak pre jeho rodičov, málo pre samých aspoň ja som to tak cítila, lebo k nám nikto nechodil okrem nich a ani my nikde inde.
Manžel sa mi javí, že sa možno v niečom zmenil, v chápaní nejakých vecí, finančných, výchova, ale nežijeme spolu, len rozprávame a sem tam keď sme spolu s deťmi asi 2x sme mali spoločný program, takže v celku to neviem posúdiť len podľa toho. Ale vyhýba sa na poradni o rodičoch, keď sa ho pýtala psychologička, že komu sa sťažoval, tak nepovedal rodičov. Myslíte, že je za tým niečo, že vie prečo ich nespomína??? V máji máme pojednávanie a na súd máme prísť už rozhodnutý, že čo chceme a Ja neviem!!! Ďakujem pani Rita ak by ste mi pomohli trošku ma uviesť do správneho smeru, ako a načo sa mám pozerať, všímať si poprípade u seba??? S manželom sme sa trošku začali možno citovo zbližovať,no ja cítim, že mám v sebe taký blok, bojím sa toho, že keď sa mu otvorým po citovej stránke, začnem robiť to čo on chce a nie čo aj ja. Mám teraz tvrdo si stáť za svojím, čo sa týka toho bývania, hoc na úkor rozvodu. Neviem, či to naozaj chcem, ale cítim, že tam by som bola nešťastná, už len preto, že mi dali najavo, že to nie je moje, možno jeho ale ich, hoc byt je na manžela. Ďakujem. Monika
Monika, verim slovam kolegyne psychologicky a myslim si, ze nie dve ale aj omnoho viac stretnuti s psychologom je len zaciatkom a podnetom k zmene a skusaniu spravat sa inak, rozpravat sa inak, menej sa bat komunikovat o hocicom, ucit sa vzajomne nezranovat, ale predsa rozpravat a nenechat sa utlacat. Verte vasim pocitom a vnimajte zmysel aj tohto oddelnia sa od manzela, a nezitia spolu ako dolezitu fazu zivota, v ktorej sa vela naucite, ako sa chranit aj presadit a este mnoho inych veci. Osobne rozlisujem poradenstvo parove, alebo idividulanu psychoterapiu, kde mate moznost skumat viac samu seba a svoje procesy / napr. preco ste si vselico nechala robit / Ja verim v moznosti zmeny a rastu, niekedy aj v male zazraky, ale castejsie sa javi aspon stredne / aspon 20-30 sedeni / alebo dlhodobejsia indiv. terapia / aj 1-3 roky, /ako ucinnejsia. Predstavte si ze 20. - 30 rokov nejako rozmyslate, reagujete, tak treba dopriat aj sebe aj partnerovi cas na zmnenu a ten byva malokedy dni a mesiace, ale je to celozivotny proces, pomaly, vpred. Myslim si, ze clovek je sam so sebou v starych vzorcoch a emocionalnych reakciach, a ak nema podporu odbornika, niekedy posuny byvaju take, ako vy popisujete “ze sa po roku skoro nic nezmenilo” Preto, by som vam doporucila aj individualnu terapiu. Zavisi od rozhodnutia odbornika, ci robi aj s parom spolocne aj s jednym z paru este indiviualne. Skuste uvazovat aj tymto smerom.
Rita. S.
Ahoj Le už som dlho nemala prístup, a dnes mám požičané PC, tak som si rýchlo prečítala Vaše, A hlavne Tvoje príspevky. Ako vidím, nepohlo sa to k lepšiemu. Cítila som sa veľmi ani sa to nedá nejak slovami opísať, keď som čítala Tvoj príspevok ohľadom spálne. Vieš, JA si myslím, že Ty Tvoje telo vie, že už nepatríš k svojmu manželovi, že už netvoríte spolu jeden pár, po žiadnej stránke, len sama tomu nechceš uveriť, bojíš sa toho, bojíš si to priznať, bojíš sa budúcnosti, čo bude a či by si rozvodom urobila správne, lebo dúfaš, že sa to niekedy zlepší, čo keď je to len nejaká skúška od Boha, bojíš sa sklamať Boha, pretože to pociťuješ, ako hriech, za ktorý môžeš dostať trest, alebo Tvoje deti, preto sa bojíš urobiť rázny krok. Ja som v podobnej situácii. Dávam si denno denne otázku a tiež pýtam sa pána Boha, že ako to chce, čo by bolo správne. Len bohužiaľ, on nám nedá presne napísané že toto a toto urob, prinesie to sám život, čas. Mnohý z rodiny ma nechápu, lebo že iné ženy by sa už dávno rozviedli, a ja stále váham. A sama neviem, či je to kvôli Bohu, manželovi, či váham kvôli sebe. Ale raz príde čas keď sa budem musieť rozhodnúť a ísť ďalej a to budeš musieť aj Ty. A ja si myslím, že najťažšie je práve sa rozhodnúť a potom už len ísť po tej ceste a nepozerať sa späť a neľutovať svoje rozhodnutie. Myslím si, že aj Ty potrebuješ niekoho pre svoj život, že možno nie sme stvorené žiť sami bez muža a preto, nie sme schopné sami sa rozhodnúť pre život sami len s deťmi. Potrebujeme oporu niekoho druhého aby sme sa necítili samé. Le napíš, keď si našla nejakú tú silu v sebe, si priznať niečo možno z toho čo som napísala. Ja to tak cítim, že sme asi také. Monika
Pani Rita, ďakujem. Ja osobne som bola najprv sama a až potom s manželom. Bola som po našom sedení zas sama, lebo som to pociťovala, že tam musím ísť a pochopiť nejaké tie veci, no stále mám v sebe niečo také, že ako keby sme sa možno s manželom ani skutočne neľúbili, len sa učili sa milovať? Neviem, ja som si predstavovala vzťah s mužom stále taký, že jeden druhému sa vie oddať a žiť pre toho druhého, a že tá pôvodná rodina ostane len pôvodnou, a naša nová by mala znamenať niečo viac. Povedala, mi psychologička, že či len ja nevidím vzťah manžela s jeho matkou, len preto tak či nie som žiarlivá. Nebola som na začiatku, ale možno som sa ňou stala, neskôr a neviem, či svokru a švagrinú už by som vedela niekedy prijať ako ľudí s ktorými by som sa dokázala bez problémov porozprávať hlavne potom, čo prišli si somnou robiť poriadky, či sa chcem rozvádzať, a keď som správna kresťanka z bytu by som nič nechcela a manžel im nato nič nepovedal, a hlavne aj tá pedantéria u nich, ja cítim že už ani na návštevu by som nevedela ísť lebo si na te poriadok spomeniem, už sa mi vzťahujú žalúdočné krče, a cítim sa mizerne. Je to normálne pani Rita, že odkedy som odišla od manžela od jeho rodiny, mám problém byť na mieste kde je nadmieru veľký poriadok, všetko na svojom mieste, vyrovnané??? Lebo ja musím rýchlo preč z takého miesta, lebo z ničoho nič sa zle cítim a začnem plakať??? Je to následok niečoho???
Monika, co sa tyka bytu riadte sa svojimi pocitmi, nemusite davat ultimatum, ak to necitite tak, ale doverujte, kde a ako chcete zit a co pre vas miesto noveho, ineho bytu znamena. Byt je len slovo ale aky pocit vyvola stary byt a aky pocit vyvola novy byt? Z mojho pohladu je byt symbolom “oddelenia sa od partnerovych rodicov” coho sa z mojho pohladu vas manzel obava, pravdepodobne sa aj obava, ze by mohol stratit priazen svojich rodicov alebo lasku? Vo vasom pripade som zastancom toho osamotnania sa aj bytovo, lebo je symbolom noveho, samostatneho zivota vas dvoch ako paru. Ako som uz pisala, financna stranka bytu sa da riesit dohodou a upresnit koho peniaze su v com vlozene. Inak vas dlh, alebo pozicka zneslobodzuje oboch a neumoznuje slobodne rozhodnutie. Ano zacat inak a nanovo je riziko, aj pre vas aj pre manzela, ale zaroven aj symbol moznej zmeny a noveho zaciatku s moznymi inym pristupom vas oboch. Ale ziadny vztah nie je istota ale spolocne tvorenie, zmeny, rast pocas celeho zivota. Aspon ja takto vnimam vztahy a krizy, z ktorych sa da vzdy nieco naucit. Co sa tyka poriadku - neporiadku doverujte vasmu zaludku a pocitom. Kazdy mame v sebe svoj zmysel pre poriadok a neporiadok a nemozeme sa len prisposobovat "poriadku " druheho ale sa aj ucit respektovat. Vasa rodina by sa mohla ucit hladat mieru, kde sa mozete respektovat a nie terorizovat vzajomne, co sa tyka poriadku a na inom ako starom mieste, by mohli vznikat ine dohody a nove pravidla len vas dvoch ako paru. Len vasej novej rodinnej bunky. Skuste verit tomu, co citite, a ak chcete zit zdravsie a slobodnejsie, rozpravajte sa o pocitoch, nie len o faktoch. Peniaze, byt, … a pod. Ako v mnohych odboroch, aj v nasiom sa nazory odbornikov mozu v niecom aj odlisovat, kriteriom vasho rozhodovania by nemal byt nazor odbornika, ale vas pocit! z jeho - jej nazorov. Ja sa nepovazujem za odbornika vasho ani ziadneho zivotneho pribehu, len za sprievodcu a snazim sa podporovat to, kde klient nachadza “svoj” smer a kde sa moze citit slobodnejsie a kde sa moze realizovat rast a tesit. A doverujem tomu, ze v hlbke duse to klient, alebo par vie lepsie ako ja, len niekedy musi prejst skuskami hladat samych sebaa nove v novom vztahu, a nie napodobnovat rodicov.
rita sv.
Monika,Le,
ja nie som veriaca v tomto klasickom duchu ako popisujete, ale mam svoju, inu vieru v dobro, lasku, zivot, radost, zdravie a mnohe ine. V mojej viere by sa mi nepacilo, keby ma mal niekto trestat a vyvolavat pocity viny a neslobody, aby ma niekto brzdil ak citim, ze niekam smmerujem apod. Z mojho pohladu to nechce ani “boh” ale cirkev ako instancia - podla mna vyvolavala v ludoch tieto pocity pocas staroci, aby mala moc. Ja rozlisujem vieru a boha a uplne nieco ine je podla mna cirkev ako instancia, ktora si niekedy myli, co ludom pomaha a co ludom skodi, pretoze chce mat moc. Tolko k vasej viere, kde sa tiez mozete riadit len pocitom a rozpravat vnuturne so svojim bohom, a so svojou vlastnou vierou. Vasi muzi podla mna tiez citia, ze by mohli urobit nejaky krok a zmenu a zda sa zo skusenosti, ze zeny su niekedy, nie vzdy, odvaznejsie v tvoreni novej, svojej rodiny, noveho domova pre seba svoje deti a manzela / tak, aby nenapodobnobala vsetko z povodnych rodin, pretoze sa stretli davaj ludia a vyvoj sa hybe tym vpred a nie naspat.
R.
Ahoj Monika, p.Rita. Tá Tvoja dlhá veta je dosť výstižná. Si sa moja trafila. Ohľadne môjho vzťahu k Bohu, viac ma trápi, že som sklamala. Boha, kopec ľudí, sama seba a často mám v hlave výkričník “toto robím svojim deťom!!”. Tiež sa nestotožňujem s niektorými vecami v cirkvi. Keď sa napr. vo svete stane niečo hrozné, ľudia povedia ako to Boh mohol dopustiť - to sme predsa dopustili sami. Dal nám predsa slobodnú vôlu, my zabíjame, my sme chamtiví, my si devastujeme životné prostredie, tak čo sa potom čudujeme, keď sa príroda ozve? Po prečítaní knihy Chatrč, som si to v sebe tak nejak utvrdila. Cez víkend zasa doma prebiehal rozhovor, našťastie deti neboli doma. Stále dokola sa pýtal, čo bude ďalej, on v takej neistote nechce žiť. Ja ho lámem k tej psychologičke, on stále nechce, a ja neviem, ako ďalej. Stále je to tak, že ak nepoviem jasnú odpoveď, stále sa pýta, ak som povedala a to dosť závažnú: “tak sa na čas rozíďme a uvidíme, čo to s nami spraví, či si budeme chýbať a pod.” jeho reakcia bola - “dobre idem sa zbaliť a aspom nebudeš môcť povedať, že ja som odišiel od detí” a total naštvaný. Takže akože ja som ho vyhnala. Vlastne sa mi len potvrdila domienka, že rázny krok musí ísť odo mňa, aby asi on bol v istom zmysle “čistý”. Na psychologičku mi povedal, že už milionkrát vravel, že tam nepôjde, tak aby som mu to už ani nehovorila. A keď náš vzťah podmieňujem psychologičkou, tak to sa fakt už môže zbaliť. Viem,že niečo ho v tom brzdí, ale to sa fakt nemôže prekonať? Aj ak by tam teda nebol zvlášť aktívny, aspom by si niečo vypočul. A od niekoho iného ako odo mňa. A určite robím aj ja veci nesprávne a počul by to, možno by ho to povzbudilo, že aha niečo na tom bude, na niečo to bude predsa len dobré. Inak, svokrovci bývajú v rovnakom vchode ako my, takže k deťom by mal prístup jednoduchý a kontak bezproblémový. Len ako to všetko vysvetliť deťom? No, zlatíčka moje, tatinko teraz bude nejaký čas bývať u starých rodičov, ale kedykoľvek môžete ísť za ním, tráviť spolu čas a pod.? Pre ne by bolo pozitívum aspom v tom, že by nepočuli hádky a dohadovanie takmer pre všetko.
Takže sa zbalil, aj kozmetiku - to potvrdilo vážnosť situácie, pretože si na to dosť potrpí a keďže bol zbalelný už viackrát, myslela som, že toto bude už naozaj. Večer sa pýtal, že tak čo teda, má sa odsťahovať? Ja som mu nedokázala povedať áno choď a uvidí sa čo bude ďalej. Bola som dosť uvanvená a išla som si oddýchnuť do vane, prišiel a spýtal sa “no čo, bude večer čosi?alebo mám isť preč ako minulý týždeň?” chcela som, nech ma nechá tak, chcem si oddýchnuť. Ale on nie, som sa ho spýtala, či sa mu zdá v poriadku, že sa hádame, rýpe do mňa, stále niečo melie a potom chce sex? On na to, že no a čo? Tak som mal chuť a čo? Podľa mňa je to skôr o nejakom treste alebo dokazovaní si niečoho nado mnou. Inak S nebýva tak často, akoby sa mohlo zdať. Je to aj tým, že pracuje na zmeny, no ja sa idem zblázniť aj z toho mála. Akoby stále nechápal, aj keď to vravím, že mi je z toho už zle a týmto nasilu sa mu len vzďalujem. Na druhej strane má pravdu, že ak by to nebolo takto ako to je teraz, ten S by ani nebol vôbec. Takže si to berie aspom takto. Už ani netajím, že sa mi nechce chodiť domov, že čas rada trávim s deťmi mimo domu, aspom je kľud, nikto sa neháda. Idem sa zblázniť aj z jeho časových údajov. On stále potrebuje vedieť kedy čo bude, koľko to bude trvať a akoby mal potrebu mať stále čosi nalinajkované, ohraničené a žiadna voľnosť. Ja som úplne iná, tak ma štve, že som podcenila to, že sme iní. Všetci to videli, ja tiež a on snáď tiež, ale som to nedomyslela, že kedysi nám to môže robiť veľké problémy, že sa nebudem vedieť dohodnúť na kompromise. Teraz to pociťujem aj s deťmi, také obmedzovanie, okliešťovanie. Môj argument = ľúbila som ho. Teraz neviem, či vôbec niečo cítim a som v tom zasa zakliesnená. Monika má pravdu, asi sa bojím ísť ďalej sama. Keď sa ma manžel pýta, čo ja robím pre zlepšenie, neviem odpovedať. Ja vidím moje pozitívum asi v tom, že ja doňho neryjem, nedohadujem sa, ale v čom sa vlastne snažím to medzi nami zlepšiť? Neviem. Sú dni, kedy je milý, usmieva sa, hádže po mne očami, obchytkáva, oslovuje ma zdrobneninou môjho mena a ja to neviem zobrať pozitívne. Akoby ma to dráždilo alebo čo. Čo to so mnou je? Mala by som sa tešiť a pokračovať v tom. Vravím si, aké by to mohlo teraz byť fajn, kľud, pohodička, s deťmi na výlet, riešiť bežné veci bez hádok a tak, len keby som ho ľúbila a snažila byť milá a aktívna v istých veciach. Ale nejde to zo mňa, čo to je vo mne za blok?
A bytovú otázku zatiaľ nejak neriešim. Neviem ako to s nami dopadne. Byt kúpili moji rodičia a ja som naň dala všetky svoje dovtedajšie úspory. Zariadenie do bytu bolo potom financované z manželových peňazí. Ale byt sa kúpil až po svadbe, takže patrí do BSM. Ak by mi v prípade rozvodu pridelili deti (iné si ani nepripúšťam) snáď by mi pridelili i byt, no neviem si predstaviť vyplácať manžela. Ale toto sú už praktické veci, ktorými sa zatiaľ nechcem zaťažovať, mám toho dosť i bez toho. A možno to ani nebudem musieť riešiť. Zatiaľ. Neviem.
Milá pani Rita, zrejme som Vás uviedla do omylu tými rokmi, ale to neni môj vek, ale tak dlho trvá moje manželstvo. Ja súhlasím s Vami, že život nekončí ani v mojom veku ale strach a obavy z nových sklamaní ma držia nízko pri zemi. Veľmi ťažko by som sa naučila niekomu veriť.Aj keď predstava samoty v mojej jeseni života, mi vnášajú do duše smútok a žiaľ.Ja som mala úplne inú predstavu o jeseni života: oporu partnera, krorého by som stále ľúbila, teplo dlane jeho rúk a láskavé slová. Moje krédo života - za lásku láska, za dôveru dôvera a za vernosť vernosť, zlyhala na celej čiare a asi viac platí dôveruj ale preveruj.
Rebeka, zit s pocitom, ktory redukuje samotu a smutok je mozne objavovat aj inak ako v klasickom spoluziti pod jednou strechou. Je vela osamelych ludi, sklamanych zo vztahov. Dolezitejsie je, ci mate chut mysliet smerom k aktivite a moznosti programov, kontaktov, kde stretnete nove tvare a mate moznost spoznat aj ine osudy, alebo sa utiahnete len smerom k detom a vnuckam. V sucastnosti je velmi vela moznosti, dostat sa medzi ludi, cez turisticke organizovanie programov, sportove, plavecke, kulturne, tanecne, jogove aj s dovolenkami. A mnohe ine, ide len o to, ako sa zacnete na svoj zivot pozerat - cez ake okuliare - svetle, priehladne alebo tmave a smutne. A tento pohlad, ktorym smerom to bude je len vase rozhodnutie. Zelam vam objavovanie novych obzorov a chut skusat cokolvek, co ste doteraz nestihla, alebo si netrufla, sposobom, ktory vam bude vyhovovat. Ja som napr, pred 1,5 rokom zacala novy sport, o ktorom som len snivala a nemala som odvahu nan, a tiez nie som najmladsia, v sportovom klube som urcite najopatrnejsia, a najstarsia zo zien, lebo su tam same mladunke dievcata, ale tesi ma to aj tak, ze prekonavam rozne strachy, bojujem s kondickou, sekanim v krizoch, obcas padmi, apod. a na latino kurze som tancovala s mladsimi o 25-30 rokov, a bola sranda a nikdy neviete, kde koho stretnete a stravite aspon par peknych hodin, alebo dni. Mnohe zeny maju partnerov a aj tak sa citia osamele a potrebuju spestrit svoj zivot, a rovnako su na tom aj muzi, ktori nie su v partnerstvach spokojni. A lasku, ktoru citite a rozdavate vam nikto nevezme. Rita sv.
Prosim o radu, nevieme si uz rady. Sme tri sestry a nasi rodicia otec ma 74 a mama 69, maju problemy komunikacie uz velmi dlho. Nedokazeme im pomoct, skusali sme to, ale problem stale tlacime pred sebou, trapime sa my aj nasi. Otec vzdy pil, ale ked bol mladsi, zniesol vela, teraz ho to nici, ma zdravotne problemy a alkohol to zhorsuje. Naviac mu pamat nesluzi, zabuda, nepamata si. Mama sa o neho stara, ale na ten alkohol je uz za tie roky alergicka. Strazi otca, aby nesiel do krcmy, lebo on pri pive neostane. Potom je jeho stav este horsi, nadava, je agresivny, uraza mamu, a mama ma z neho strach, ze jej ublizi. Chybu vidime i u mamy, stale ho kontroluje, strazi, nedovolila mu ani kvapku, ale on si vzdy nasiel moment, kedy jej “usiel” do krcmy, alebo si kupil flasku. Je jasne, ze otec je zavisly, je alkoholik, ale vo veku 74 take protialkoholicke liecenie nema isto vyznam, alebo ma? On by isto nesuhlasil s liecbou. Zle je aj to, ze jeho zdravotny stav je po pouziti alkoholu zhorseny, ma reumu, dnu a bolia ho klby, nohy i ruky mava opuchnute. Nemoze chodit a potom “seka” dobrotu tak 3-4dni, niekedy aj tyzden. Uziva aj lieky, abstinuje a vtedy je pokoj v rodine. Mama je kludna, vsetci sme kludni. Nasi byvaju sami v panelaku a ja byvam tak 10min. od nich v inom panelaku a druha sestra byva 9km a tretia 27km od nich. Ked je zle, niekedy ich rozdelime od seba, lebo vidime, ze maju “ponorkovu nemoc”, potrebuju si od seba oddychnut. Nasi nemaju ziadne konicky, ziju v takom inom svete, otec stale nepochopil hodnotu EURa, nadava ked vidi spravy v TV, nadava na decka pred domov, ked sa hraju a kopu loptu do steny, no ako stari ludia. Vsetko im vadi. Zle je, ze si ublizuju navzajom, je toho vela, vela, vela, co by som mohla popisat. Ale preco pisem. Myslite, ze im mozeme pomoct manzelskou poradnou? Su spolu uz tolke roky,50 rokov, a teraz nevedia spolu vydrzat. Normalne mam strach, ze si nieco urobia, lebo ked je zle, vykrikuju obaja, ze si nieco urobia. Ked som dnes od nich odchadzala, po hadke, zavolala som sestram, ze musime uz nieco spravit, lebo mam zly pocit, bojim sa, ze dojde k tragedii. Tak prosim o pomoc, co mame robit? Ako im a vlastne aj sebe pomoct? Dakujem vopred, Eva
Evka, keď čítam Tvoje riadky, mám pocit, ako by som to písala ja, alebo niektorá moja sestra. Tiež sme 3 sestry, a máme úplne identické problémy - s rodičmi. Naši sú trošku mladší, otec má 67 a mama 64. Otec celý život popíjal, ale postupom času sa k tomu pridala žiarlivosť, scény, ubližovanie. Z rodinného domu sa presťahovali do bytu, lebo o dom sa nevládali starať, ale nie je to najlepšie riešenie. Ich spolužitie je veľmi ťažké. Dennodenné hádky pre peniaze, pre žiarlivosť. Otec nechce prispievať na nájomné, na stravu, najradšej by si všetky peniaze nechal pre seba - na cigarety, na alkohol. Mama sa zasa rozdáva - až nakoniec nič nemá. K tomu scény žiarlivosti, neláskavé slová. Otec nemá žiadny vzťah k vnúčatám, len okrikuje, šomre, trestá. K tomu všetkému je ťažko chorý, pohybuje sa len po byte, nič ho nezaujíma, ničomu sa nevenuje, nemá koníček. Mama je veriaca, tak si čas vyplňa kostolom a čítaním, a tiež je vždy ochotná pomôcť nám s deťmi. V poslednom čase sme zistili, že otec trpí paranoidnými predstvami, a konečne sa nám ho podarilo dostať k psychologičke. Ona potvrdila paranoju, dala otcovi lieky, ale zatiaľ nenastalo žiadne riešenie.
Evka - viem, že mojim komentárom som Ťa nepotešila, skôr som sa vyžalovala. My problémy s rodičmi riešime iba dohovorom, povzbudzvaním mamy, ktorá to má s ním ťažké. Považujem za úspech, že sa nám podarilo dostať ho k psychologičke, a momentálne je v nemocnici na doliečovacom oddelení. Mama si môže trošku oddýchnuť. Sama neviem, a ani moje sestry nevedia, ako to riešiť. O manželskej poradni sme neuvažovali, o protialkoholickom liečení otec nechce ani počuť.
Dobrý deň pani Rita, Monika, konečne mám dohodnutý termín u psychologičky. Ak naozaj nepresvedčím manžela, aby išiel so mnou, pôjdem aj sama. Bude to škoda, ak nepôjde, lebo si myslím, že rozhovor s niekym nestranným by nám obom prospel a možno v niečom otvoril oči. A bolo by to i spravodlivé a objektívne, ak by sme obaja povedali ako to vidíme zo svojej strany. Veď uvidím ako to dopadne. Zatiaľ sa majte krásne, prajem všetkým krásny víkend.