Ahoj Monika. A presne o ten pocit išlo. Cítiš spokojnosť. Rozvod či nerozvod, už len uvažovanie o tom je bolestivé a ťažké. Ty si to zvládla k svojej spokojnosti a nenechala si sa zatlačiť do definitívneho riešenia (či už rozvod, alebo byť spolu) pod časovým tlakom termínu. Chcela som sa spýtať, či pokračujete v sedeniach a či vidíš nejaký posun, akýkoľvek ? Zatiaľ sa maj krásne. Ahoj.
Dobrý deň prajem. Myslíte, že som Rudolfa nahnevala, či popudila? Zdá sa, že áno. Ale každý ohlas je vítaný. Myslím, že by som potrebovala aj nejaké to “kopnutie”, aby som sa konečne spamätala. Aby sme sa začali radovať zo života. A niečo pre to samozrejme aj musím robiť. Keď tu vidím tie moje romány, chýba mi aj manželova reakcia. Takto je to veľmi jednostranné. Možno to takto vníma aj Rudolf. Keď som sem napísala prvýkrát s malou dušou, netušila som, že sa to takto rozvinie. Keby si to manžel prečítal, určite by vedel, že sa jedná o nás dvoch a to by ho určite poriadne naštvalo vzhľadom na to, ako nikomu nič nechce rozprávať a iné veci, ktoré som tu kedysi už spomenula. No na druhej strane, keby tak napísal svoj názor na vec (ak by strašnou nááhodou nevedel, kto to píše) ktovie, aké by boli jeho reakcie. Mali sme výročie svadby a boli na seba celkom milí. Mohol by to byť taký odrazový mostík. Aj keď sa fakt snažím o úsmev a pod. , problém v intímnej oblasti sa mi stále nedarí prekonať. Neviem, čo s tým robiť. Snáď to nejak vyriešim. Čo sa týka žiarlivosti, ide leto a to je asi to najhoršie obdobie. Veď uvidíme. Zatiaľ Vás pekne pozdravujem a užime si to s našimi detičkami bez telefónu, zhonu a iných rušiacich momentov.
Le, ja netusim o com Rudolf pise. Ja vnimam ako vas vycerpava nerozhodnost, a myslim si, ze ziarlivy partner, ak vas manzel naozaj je je naroćny partner a ziarlivost sa len tak, bez liecby podla mna nezmeni. K intimnemu spoluzitiu nestaci len mily usmev… na to treba ovela viac, to vy viete najlepsie. Skuste si uvazit, ako dlho by ste este takto chcela zit, kolko tyzdnov, mesiacov, rokov? To vas mozno pomkne dopredu. A ako ste spokojna na skale od 1- do 10, v roznych oblastiach zivota aj s manzelom a na tejto skale mozete sledovat svoj vyvin v priebehu tyzdnov. Napiste si svoje oblasti, ktore chcete pozorovat a cas vam ukaze.
R.S.
Ahoj Le, zatiaľ máme asi mesiac pauzu, lebo pani psychologička išla na dovolenku, potom by sme mali zase začať, keď všetko dobre pôjde, a mali by sme rozoberať párové partnerstvo, pretože rodičovské partnerstvo sme v podstate rozobrali. Momentálne manžel zas má pokus o tlačenie do termínu dva mesiace, že vraj je to pre neho bez nás ťažké, ale nezabudol dodať že chce manželku teraz a nie o rok o dva, takže buď teraz alebo nie. Hm. 
A Ty moja, ako sa máš, čo máš nové? Monika
Je to dobrý nápad, Le sa to bude možno lepšie robiť lebo sú v jednej domácnosti, a bude mať možnosť sledovať seba i manžela. ĎAKUJEM Pani Rita, za dobré nápady, rady, riešenia, že nám pomáhate. S takými vecami, nás nejak posúvate dopredu a možno aj tak nejak nepriamo sa snažíme nielen sebe pomôcť, ale aj iným.
Ahoj Monika. Ten čas na rozmyslenie, ktorý Ťa upokojil, Ti manžel skrátil. Možno skús premýšľať nad tým, akým smerom sa Váš vzťah posúva, či k Vašej spokojnosti, príp. to stojí na mieste a pod. Lenže si písala, že párové partnerstvo Vás ešte len čaká, tak neviem, či sa to momentálne vlastne dá. Nie si už unavená z toľkého premýšľania, prehodnocovania ? Lebo mne sa už niekedy nechce a chytá ma apatia, no zároveň si uvedomujem, že to chce akciu, posun, rozhodnutie, po ktorom by si cítila spokojnosť a že “takto je to najlepšie”. Viem, som Ti moc nepomohla, len tu tak mudrujem. Ešte, že s nami píše p. Rita. Krásny víkend prajem. Ahoj.
Dobrý deň. Ďakujem Vám pekne, že vôbec sa zaoberáte našimi problémami. Pokúsim sa napísať si akúsi schému a budem si zapisovať svoje pocity a čo ma k nim viedlo. Viete stále mám výčitky, že by som sa k manželovi mala správať láskyplnejšie, aby z toho cítil, že oňho stojím, že ho ľúbim. Teraz sa normálne rozprávame, nehádame, ale nijaké dotyky, či pohladenia len tak, sa nekonajú. Povedal, že to robím tak nasilu (to, že nie som už taká odmeraná a pod. ). Akosi sa neviem k nemu vrátiť. A to sa fakt snažím. Nedávno sa naštval, lebo sa pýtal, kto mi telefonoval (boli sme spolu v obchode aj s rodinou) a ja som mu odpovedala, že kamarátka bez nejakého ironického alebo protivného podtónu. Totiž som nepovedala, kto to presne bol, lebo už ma nebaví za každým telefonátom hlásiť, kto volá (väčšinou to aj tak z toho rozhovoru vie) a čo chcel. Už sa to zakaždým vypytujú aj deti. Ale pýtajú sa to aj manžela - tu presne vidieť, ako deti všetko vnímajú a preberajú od nás. Inak kedysi manžel povedal, že sme si kvit, tak čo už s tým neprestanem, že on už “to” nespomína. Viackrát som mu povedala, ako som sa cítila, keď to bolo v intímnej oblasti nasilu a všetky tie veci okolo. Stále mi je to nepríjemné a najradšej by som bola, aby sa ma ani nedotkol nieto ešte viac. Z toho mi asi vychádza, že už si to akosi na mne odbil, to čo som mu spravila a máme ísť ďalej. To by asi bolo najlepšie, snáď má pravdu, len si myslím, že nám dosť ublížil ten rok a pól boja a všetkých tých nepríjemných zážitkov. Ťažko sa vymazávajú asi obom. Snáď čas pomôže.
Ahoj Le, nevadí, že len tak mudruješ, dôležité je že píšeš. Že si píšeme. No som unavená, to určite, mám sto chutí len spať a spať a nevedieť o ničom, nebyť na chvíľu a keď sa zobudím, že by bolo po všetkom. Všetko keby bolo vyriešené ku spokojnosti mojej, aby som už nebola na váškach. Asi tak nejak. A ešte okolie Ťa bombarduje, že prečo som sa nerozviedla, že podľa nich to nebude lepšie, keď tak len na krátko. Takže nebojujem resp. nemám problémy len s manželom ale i s okolím a napokon so sebou. Akokeby sa Ti každý miešal do života, a sama mám čo s tým robiť. Našťastie mám jednu blízku osobu, ktorá my radí tak nejak, ako aj pani Rita, že mám hľadieť na seba na svoje pocity a nie na druhých. Je to môj život, takže ja sa musím rozhodnúť a naučila som sa alebo sa učím i negatívne odpovedať, keď treba i svojím rodičom, keď to situácia si tak želá. Je to ťažké, ale musím si uchovať seba svoje ja. Držím aj Tebe palce, určite to máš tiež veľmi ťažké. Máš email? Monika
Le, ak sa snazite o usmev, ale citite nieco ine, je malo pravdepodobne, ze snaha staci. Skuste vyjadrit to, co naozaj citite aspon sama pre seba a pracujte vnutorne sama so sebou alebo s psychologom, co najpravdivejsie. Uznanie skutocneho prezivania a jeho sebakceptacia je myslim si, jedna z vasich vyziev. R. S.
Pozdravujem vsetkych, na tuto stranku som natrafila dnes, citam tolke osudy, niektore uplne, ine zcasti su podobne mojmu. Sme s manzelom kratko, mame dve deti, najdem si cas inokedy, aby som rozpisala moj zivot. Chcem sa len normalnych ludi (zien) opytat, da sa zit s clovekom, ktory vam nielen psychicky, ale aj fyzicky ublizuje? Po poslednej bitke som mala dobitu hlavu, podliatiny, co sa uz nedalo zakryt odevom. Nabera to na intenzite, frekvencii, priciny su banalne, no vzajomne provokovanie, a aby som nezavadzala, v afekte som udierala aj ja a kricala, ze ho zabijem. Takze asi sotva so ukazkova obet domaceho nasilia? Sme nou obete obaja? Nevladzem uz citat a pisat, no najdem si cas, aby som to priblizila pre lepsie pochopenie a poskytnutie vasich rad. Dakujem.
Ahoj Monika, no presne, radšej na chvíľu nebyť a nech je po všetkom, mňa len trocha desí, že si niekedy vravím, stačí pár krokov a bolo by po všetkom - ale to je môj problém. Prosím Ťa ako reaguješ na to, keď Ti teda okolie vraví, aby si to s manželom ukončila? Zastávaš si ho, zastávaš si Váš vzťah, že možno ešte spolu predsalen môžete žiť a byť? Alebo ako? A keď teraz žijete u rodičov, snažia sa Ťa oni akoby “komandovať” či usmerňovať? Vieš, zaujíma ma, či sa necítiš pod tlakom od manžela, príp. od rodičov alebo i niekoho iného. Stále si myslím, že asi najlepšie riešenie je riadiť sa vlastnou intuíciou a pocitmi, no sama to nerobím. Lebo sa toho asi bojím, či to je správne. Ale príde mi to správne a logické, keď premýšľam o Tebe. To je srandy čo ? Ale nesmejem sa, keď to píšem. Mám email, ale prepáč radšej ho sem nebudem písať, možno časom sa odhodlám. Ahoj, krásny víkend Vám prajem a bolo by fajn niečo podniknúť s deťmi, keď máme konečne krajšie počasie.
Milá Rita, ďakujem za všetky Vaše príspevky. Myslím, že viem, čo cítim. Manžel sa stále vypytuje, čo ja robím pre zlepšenie medzi nami a prečo teda som stále s ním. On už odo mňa vie, ako som sa cítila (a stále to trvá) pri sexe, ale stále je to tak, že radšej sa ani nepohnem, nepozerám, snažím sa v mysli si spievať alebo súrne na niečo iné myslieť. Veľmi sa mi to zatiaľ nedarí. Vedela som mu potom niečo v hneve vykričať a pod. Teraz to už nerobím a keď sa aj náhodou naňho potom pozriem musí mi z očí vyčítať ako mi je, či nie? Tú zlozť a prehru… Teraz mu už nič nevravím, rýchlo sa vytratím, potom sa vrátim a ak začne s výčitkami, že čo to zas bolo (moja nečinnosť a v podstate neúčasť) tak idem spať k deťom, aby som to nemusela počúvať a vtedy si len dokola vravím - len chvíľu nebyť, len chvíľu nebyť. Takže sa napr. v tomto snažím zostať ticho, nevyčítať, nekričať. Naposledy mi povedal, že to bolo za 5 (akože známka) , takže mám zajtra reparát a dúfa, že to bude aspom za 3. No, ide ma roztrhnúť, radšej som to nekomentovala. A že prečo som stále s ním? Povedala som, lebo chcem. Lebo si myslím, že to je pre všetkých najlepšie. Ale asi nie je. Nedokážem mu povedať, že vlastne s ním byť nechcem, že ma nič neteší, že sa mi nechce byť milá k nemu, že mu neviem prejaviť city, že mi nechýba… A teraz odo mňa chce, že keď teda s ním chcem byť, prečo sa tak nesprávam, prečo mu nedám pusu, naznačuje mi, že si ju pýta a ja sa premôžem, usmejem a dám mu ju. Ja mu vlastne teraz mám svojimi činmi dokazovať, že ho ľúbim a chcem s ním byť, ale niekde vnútri cítim, že to tak nie je. Zatnem zuby a dám mu napríklad tu pusu, ale už si dokonca aj to všimol, že mi vtedy nejak nadvihne sánku či čo. Snažím sa to skovávať - to vo mne, ale asi som priehľadná. Vravela som mu, že sa snažím nájsť v sebe city voči nemu, aj to je to, čo sa snažím a dúfam, že ma to k nemu posunie. Nechcem mu ubližovať, naozaj nechcem, preto som to stále neskončila. Preto v sebe zakrývam to, čo naozaj cítim. Ja som asi fakt prípad pre psychiatra. Viem, čo je pravda vo mne, len mu ju nedokážem otvorene povedať. Prajem Vám krásny víkend a ďakujem, že sa mnou stále zaoberáte, napriek tomu, že mi asi stále nedochádza.
Le, vam to vsetko dochadza, len sa tazko rozhodujete, co spravit, mne sa zda, ze viete co chcete, aj co citite. Myslim, ze si takto mozete aj ublizit, sex za takuto cenu a takto nasilu, bez chuti, lasky a vasne, netusim kolko zien je tohto prisposobenia za takuto cenu schopnych. Len realizacia toho, co viete, je narocnejsia asi ako vladzete. Osobne si myslim, ze dobry pocit prinasa uprimnost a pravdivost k sebe samej. R. S.
Asi presne neviem, ako si môžem ublížiť, v akom zmysle? No, minimálne to, že niekedy, keď si spätne na to pomyslím, ma strasie asi nie je v poriadku. Myslíte si, že som slabá urobiť zmenu? Brzdí ma napríklad aj to, že moja mama vždy videla v mojom manželovi to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Hoci vie, ako to u nás je a aj ju to veľakrát hnevá, mám pocit akoby sa snažila svojim správaním o to, aby ma manžel ešte chcel, aby chcel byť so mnou. Je taká voči nemu veľmi ochotná a pod. Pravda je, že ešte pred svadbou si ho vždy zastávala, keď sme sa napr. pohádali. Samozrejme, že ju trápi, čo som ja spravila a keďže je aj ona rozvedená, dáva si to istým spôsobom za vinu-že mi asi išla takým príkladom alebo čo. A že ako by som to sama potom zvládala a pod. Asi preto, lebo si tým prešla. Jasné, že bez pomoci nebudem stíhať. Rada by som povedala, že mi nezáleží na tom, čo sa bude o mne vravieť a tak, ale asi mi na tom aj záleží, keďže u nás každý každého pozná a bydlisko tak ľahko meniť nebudem. No, aj tak sa raz musím k nejakému riešeniu prikloniť, určiť si priority.
Úprimnosť a pravdivosť k sebe samej? Ja ale neviem povedať pravdu o mojich pocitoch manželovi. Tých citov totižto niet. Si ani neviem predstaviť, že by sme sa rozprávali úplne pravdivo, by som ho asi fakt ranila a zavarila aj sebe. Lebo keď sa stále vypytuje a ja dám odpoveď pravdivú a nie až takú tvrdú, veľakrát mi to pripomína, nemôže to zniesť. Ale aj tak si už ubližujeme. Myslím, že by sa hneď spakoval a strašne urazený, naštvaný a ranený.
Ahoj Le, chápem Ťa čo sa týka emailu. Čo sa týka, ako reaguje okolie, na mňa na môj postoj, je to rôzne. Niekto mi povedal, že keď sa nerozvediem už sa somnou nedá do reči. No povedala som si, že ozajstný priatelia, také by mi nepovedali, takže sa s tým nezaoberám. Možno trošku no snažím sa to k sebe až tak nepripúšťať. Iný povedali svoj názor, ale nejak akceptujú môj. Potom sú taký, čo mi povedali, aby som išla za tým, čo cítim, lebo ide o môj život. Jasné všetci sa boja, aby som sa druhýkrát nepopálila, aby sa nestalo niečo horšie, ako som prežila predtým. Ja sama sa bojím, a tiež mám zo seba poriadný chaos. Raz som k manželovi milá a myslím si, že bude všetko Ok a raz sa správam, ako keď som na začiatku odišla od neho. Manžel mi povedal, že sa mu zdá že raz ma ovláda Boh a raz Diabol. Tak, čo Ty na to Le? Manžel nás chce už späť, a ja som stále nerozhodná. A najhoršie je, že deti už chcú byť s nami obidvoma. Aspoň starší už to tak nejak prezentuje. Le, a ako si na tom Ty? Pýtala si sa, či sa ho zastávam, alebo náš vzťah. No niekedy, áno keď napr. mama reaguje asi ináč, ako to ja vidím, tak áno. Čo sa týka nášho vzťahu, tak len tak, že poviem, že vidím, že sa v niečom zmenil, tak vtedy sa možno zastávam i vzťahu. Či sa cítim pod tlakom, tak ÁNO a veľmi, niekedy to nezvládam a potom som podráždená a ináč reagujem i na deti, i na našich a i na manžela. Cítim, že keď mi chce niekto pristrihnúť krídla, reagujem podráždene. Chcem byť slobodná, ako holub a sama sa potom vrátim kvázi domov. Neviem, či si to pochopila. Chcem mať aspoň trochu voľnosti. Nie som Typ, čo by chodil po baroch a tak, a práve preto mi vadí, že keď chcem trošku voľnosti, tak to neviem pochopiť, prečo manžel ma chce pripútať k sebe? alebo mať všetko pod kontrolou, alebo aby som bola závislá neviem. Taký mám z toho pocit. Napríklad, tak ako byt je na neho, účet, auto, i deti v pase, tak mám pocit, ako by som ja nič nemohla mať. Dala som deťom urobiť teraz pas, tak mu to vadilo, že či som to urobila naschvál. Neviem, mám z toho zlý pocit, že prečo nechce. Pani Rita by možno vedela zareagovať. Tak prajem Tebe i pani rite príjemný deň. Monika
Le, to co popisujete je proces vasho rozmyslania, vyvoja a hladania priorit, svojho uprimneho vnutorneho pocitu a hladania aj odvahy na pripadnu, moznu zivotnu zmenu. Ja hovorim o uprimnosti k sebe samej a nie o vyjadrovani pocitov voci druhemu. Z mojho pohladu, ak si ujasnim, co ja mam v sebe samej, to mi pomoze hladat odvahu a vyjst s tym smerom k okoliu. Pokial som neista vnutorne, je to ovela tazsie vyjadrovat smerom von. Preto si myslim, ze aj individualna navsteva psychologa, kde hladam kto som ja, co potrebujem, kam smerujem ja svoj zivot atd. … je jednou z moznych ciest v skumani seba a svojich rozhodnuti. K tomu je potrebne hladat svoju vnutornu silu a zdroje, preto to byva dlhodobejsi proces, kde rychle rady zvonku malokedy pomozu. A vy Le, sa mi zda, ze viac obraciate smerom von vo svojich uvahach k mame, partnerovi. Skuste trochu viac doverovat tomu, co je vo vas samej, spevniet, verit si viac a pod. R.S.
Máte na mysli, aby som si ujasnila v sebe, čo naozaj chcem a viac premýšľala nad sebou? Verila svojim pocitom a potom podľa toho konala? Vravím si tak sama pre seba, že všetko, čo príde proste zvládnem, len niekedy premýšľam, či si to len nenahováram. Či to naozaj aj tak bude. Viem, že slovo sebec neobľubujete, ale tak o sebe premýšľam, keď som v štádiu, že chcem byť iba sama s deťmi a už všetko, čo si myslím, že mi ubližuje, resp. robí zle po psychickej stránke stopnem. Vtedy si vravím, že kašlem na to, čo si kto myslí a urobím si po svojom. Ale potom váham, ako častokrát, či je to to správne a som zasa na začiatku. A ak mám v sebe jasno, prečo sa tým neriadim? Máte to so mnou ťažké však? Ďakujem a pekný víkend prajem.
Ahoj Monika. Že ak sa nerozvedieš, nebudú sa s Tebou rozprávať? Sa mi to zdá prinajmenšom zvláštne. Vieš, mne sa tie jeho vyjadrenia o ovládaní Bohom či diablom zdajú divné, mám z toho trocha pocit sektárstva. Ale to je len môj pocit. Nejde náhodou na Teba s takýmito podobnými vecami, aby vyvolával možno pocit viny alebo čo? S tou neslobodou Ťa úplne chápem. Neviem ako to s Vami bolo ešte pred svadbou, či mu nevadilo ak si išla niekam bez neho s priateľmi, či si mala svoje záujmy a on to akceptoval alebo si trávila čas viac-menej iba s ním a tak ste sa dopracovali k tomu, že vlastne takmer nikam mimo domu si sa nedostala “nadýchať sa”. Tak určite tu hrajú úlohu deti, to je samozrejmé. Možno aj tie deti už by chceli mať jasno, ako to s ich životmi bude ďalej. Ja by som chcela napr. zachovať pekný rodičovský vzťah medzi manželom a deťmi a ostatné problémy aby ani necítili (pokiaľ sa dá) a užívali si oboch rodičov, čo nutne neznamená spolu a naraz. A keď spolu a naraz, tak v príjemnej a nie dusnej atmosfére. Inak, neviem, či vieš, ale asi od júla 2010 by na Slovensku mala fungovať striedavá starostlivosť o deti v prípade rozvodu-je to obšírnejšie. Ohľadne toho pasu-deti sú Vaše, nie len jeho. Ak by si chcela vycestovať do zahraničia do niektorých krajín sa bez ich pasu jednoducho nedostatneš. Myslím, že od 5 rokov svoj pas aj mať musia. Mne sa to zdá logické a jednoduché vysvetlenie. Last minuty stále fungujú ak by tu prichádzala možnosť cestovať, prečo nie? Zatiaľ sa maj krásne. Ahoj.
Takže dnes ešte raz Le, čítam Celý Tvoj Príspevok, je to naozaj ťažké. Viem a chápem Ťa, lebo tak nejak podobne cítim aj ja. Aj manžel vidí vo mne to, že raz som príjemná raz nie, už mi povedal, že má pocit, že som rozdvojená osobnosť, že vo mne raz prevláda Boh a raz Diabol. A to len z toho, že neviem čo naozaj chcem, čo by bolo dobré, keď nás chce späť či by to bolo dobré i pre mňa pre deti. V komunikácii máme ešte čo robiť, lebo manžel rád používa to že na priamu otázku nedá priamu odpoveď, ale dá proti otázku, alebo sa spýta čo si myslím ja, alebo to okomentuje tú vec dookola a nepovie na rovinu, načo som sa pýtala a to ma vie vytáčať, už som mu to neraz povedala, tak neviem. Mám pocit, že to s ostatnými nerobí, len somnou. A Ty Le, máš tiež svoje problémy, ako keby Tvoj manžel videl len sex a ostatné nie. Neviem, ale určite navštevuj psychologičku, aj ja chcem ísť, len je teraz na dovolenke. Už sa teším, kedy sa vráti. Manžel mi síce povedal, že strašne dávam na jej slová, ale že ja sa vo vnútri nijak nemením. Možno má pravdu, ale je to z toho, že mám strach sa otvoriť niečomu, niekomu, manželovi, keĎ som prežila nejaké veci, nejak sa bojím. A Ty Le, kedy si tak naozaj stratila tú lásku k manželovi?, že ho nemôžeš pomaly ani cítiť? Deti to zvládajú, nepýtajú sa prečo spíš pri nich? Mňa osobne teraz trápi aj to, že syn často spomína, že kedy budeme už spolu, a viem, že to aj manžel určite mu hovorí, lebo som bola svedkom, keď v aute mu to hovoril, že keby sme boli spolu a tak a že ja nechcem. Potom som mu povedala, že Ďakujem, že urobil pravý opak toho, čo v poradni nám hovorila. Že Ďakujem, že mi to sťažil. Tak preto sa pýtam, že ako deti, Moja tak sa maj a drž sa. Veľa sa usmievaj, viem že je to ťažké. Pekný víkend. Monika