Dobrý deň pani Rita, ako sa máte, už dlhšiu dobu som nebola medzi Vami. Vidím, že Tu aj Le aj iý prispeli so svojimi príspevkami. Ja som nižšie tiež niečo dopísala o svojich situáciách, ako prežívam posledné dni. Dúfam, že nám nejak pomôžete. 
Ďakujem, že ste a pomáhate nám.
Pekný deň
Monika
Le, presne to mam na mysli, budte viac sama so sebou v kontakte, citte, co citite v tele, v dusi, aby ste mohli viac verit sama sebe. a to stopnutie ma zmysel, ak je niecoho privela tak to ma logiku aj sebaochrannu funkciu.
R. S.
Monika, bola som na uzasnom seminari pre zeny, tak si teraz zvykam na mesto, lebo sme boli v horach. Komplikovane slova, ktore pouziva manzel na vase rozne stavy duse a tela a na vasu nerozhodnost vas len odvadzaju od vas samej. Detom vysvetlite primeranym sposobom, co ich caka najblizsie mesiace az rok, aby nemuseli byt napäte a cakat, lepsie je jasno a realita ako nesplnitelna nadej a potom sklamanie. Uz teraz mozete byt dobrymi rodicmi v inom case, oddelene a skuste deti, co najmenej zatazovat. Zacali ste si pisat vase priority a postupnost toho, co skumate pocas najblizsieho roka, aby ste sa lahsie rohodovali? A diskutujete s manzelom o podmienkach byvania? Tieto zapisovane pozorovania a sledovanie zmien vo vasich citoch budete moct casom zurocit a vyuzit, zial viac na mail je tazko pisat, ako sa da pracovat s vasou vnutornou podporou, zdrojmi sily, odvahy, atd., to je skor na osobny kontakt. Ak vytvorite malu skupinu zien, aspon 6 - 8, mozem uvazovat o seminari pre zeny vo vasom kraji.
R. S.
Ďakujem pani Rita, o tom seminári považujem, či by sa našlo toľko žien. Čo sa týka či som si začala písať priority a postupnosť toho, čo by som chcela skúmať som ešte nezačala. Tak nejak si to zatiaľ dávam dokopy v hlave, že čo asi by som tam chcela mať. Teraz som sa musela venovať viac deťom, ako sebe, mali sme menšie zdravotné problémy i potom zákrok. Takže som bola tak nejak zaneprázdnená a tak trošku som sa aj vyhýbala myslieť nato, čo všetko nefunguje, a ako by som to chcela alebo malo fungovať. Ale aj tak naozaj ďakujem za všetko, zas ste mi pomohli, dostať sa naspäť k sebe. Ďakujem. Monika
Monika, uz len to ze zacnete pisat, vam pomoze ukotvovat sa k sebe. Inak jedna mama dvoch deti casto na seba zabuda, zmyslom je vytvorit si svoj priestor a cas, miesto v byte a aj zapisnik. to vsetko vas bude viac smerovat aj k sebe popri vsetkych starostiach a radostiach. Rok ubehne ako voda… a moja skusenost je lepsie zacat akokokolvek, ako nezacat vôbec… a co je napisane alebo namalovane, vymodelovane, a kreativne inak tvorene pomaha prezivat seba a mylsienky a fantazie inak, ako ked o tom len rozmyslate…
R. S.
Ste taká zlatá, že mi pomáhate si uvedomovať, že nie som len mamou, manželkou, … ale aj sama sebou žena. Len nejak, som mala taký vzor aj svojej mami, že sa nám podľa mňa celá dala, nemala tiež nijak svoje záujmy, okrem telenoviel. Ale, jej to nejak asi možno ani nechýbalo, lebo sa mi zdá, že si s otcom dobre našli cestu, aby boli obaja spokojný. Len ja nejak cítim, že neviem byť obyčajná žena v domácnosti, nejak túžim viac, ako sa starať len o domácnosť, cítim, že chcem študovať, viac vedieť, chodiť na výlety, cítiť, že žijeme a nielen prežívame, že nežijem, len kvôli veciam v byte, ako to robí zas manželova strana, že byt, dom, poriadok je všetko. Ale nejak, si neviem nájsť čas len pre seba, možno, keď už deti budú väčšie a budú mať svojich kamarátikov a svoje záujmy, tak potom. A máte pravdu, čo je napísané na papieri, tak na to pozerá človek, tak trochu ináč a človek si to potom po čase prehodnocuje. Ďakujem za všetko a prajem pekný deň. Monika
Ahoj Monika. Nemáš náhodou pocit, že niekde vo vnútri sme už rozhodnuté, len nám niečo bráni to spraviť prakticky? Toľko tu okolo toho diskutujeme, zaoberáme sa tým a stále sa mi to zdá takmer to isté dokola. Tým nemyslím zbytočné. Ale Ty už si spravila krok vpred, keďže žijete oddelene. Ja by som len chcela vedieť, aké by to bolo s nami. Či by sa mi aspom lepšie dýchalo, uľavilo alebo by sa vynorili iné problémy, ktoré teraz nepociťujem. Ktovie? Včera som prišla z práce taká unavená (nie fyzicky, ale z tých papierovačiek… ) , z pozerania do PC a bolela ma statočne hlava. Do 5 minút od príchodu domov manžel začal, že či som si to už rozmyslela… ja že čo zasa… a nech mi prosím nič také nehovorí, či si nemôže dať aspom deň pauzu, lebo fakt nevládzem a nechcem sa ničím takým zaoberať. Ešte sa o niečo pokúsil, ale keďže sme išli na návštevu, už ani našťastie nebolo kedy. Mne sa už proste nechce nič “zlé medzi nami” preberať. Nie z lenivosti, ale akosi rezignujem, momentálne apatia-kámoška moja. Viem, že tichom asi nič nevyriešim, ale snáď si aspom od toho odpočiniem. Potom sa ma ale pýta, či ho ignorujem. Cez víkend sa pýtal či bude S alebo má ísť kdesi von “si resetnúť hlavu”-no čo mu mám na toto povedať? Chce sa napr. bozkávať, ja nie-kedysi som mu vyčítala, že to vždy chce len rýchlo, rýchlo, ja vlastne neexistujem, len moje telo niekde v strede (akože ani bozk, ani žiadna “príprava” pred sexom lebo vraj, aby sa deti nezobudili (aby stihol) a teraz by to asi chcel a ešte po takých situáciach ako teraz prežívame-som asi tvrdá, ale nemôžem, nechcem. Toto bolo ešte pred tým mojim prúserom. Vravieva, že keď je milý, ja stále nie som, tak aspom na sex nech ma má či tak nejak. Ale mne vadí asi to, že niečo sa mu znepáči čo som spravila, vypytuje sa o čom sa bavím s kamarátkou (či o ňom a ak áno, tak je to aj jeho vec- tak ak sa bavím napr. o Banášovej-tak je to aj jej vec a mala by som jej ísť o tom povedať? ) a mňa toto vytáča a potom je milý a mám byť aj ja a potom chce sex a ja to idem prežiť a takto dokola. Čo tu ja mám sama pre seba? Kde mám ja aké moje malé súkromie? A kde je východiko ? Nechce sa mi to už fakt riešiť. Tá láska sa vytratila niekde medzi výsluchmi, sexom nasilu, zakazovaním niekam ísť, žiarlivostnými poznámkami a kontrolou. Asi tak približne pred rokom - to sa ale samozrejme vyvíjalo postupne. Deti idem večer uspať rozprávkou a zaspím tam s nimi, nemajú mať prečo otázky. Keď sa v noci zobudím, prejdem do spálne. Ak sa niektorá zobudí a kričí, tak zasa ich idem ukľudniť a kým zaspia, zaspím aj ja a takto pendlujem, odkedy sa narodili, lebo patria k deťom, ktoré bývali aj 15x v noci hore. Mám stále spánkový deficit. Zaujímavé, že vtedy, keď som takto musela často vstávať mu nevadilo, že pendlujem medzi izbami-on spal. Len keď som už nevládala, zobudila som aj jeho. Myslím, že deti by sa mali z “rodičovských debát” vynechať. Naše deti ale bývajú svedkom toho, že keď sa hádame, vie manžel povedať, že ide odtiaľto preč a podobne. Takže myslím, že staršia chápe, že tu hrozí nebezpečenstvo, že tatino odíde a ja ho vyháňam, resp. asi robím niečo zle a preto tatino chce odísť preč k babke. Toto nie je dobré. Vôbec to nie je dobré. Vravím, si ale ak by odišiel (len pár poschodí nižšie) neboli by svedkami žiadnych “našich rozhovorov” a napriek tomu by boli s oboma rodičmi aj keď nie v jednej domácnosti. Ale toto by bolo len chvíľkové riešenie. Neviem ako ďalej. Ak budeš mať čas, ozvi sa. Maj sa krásne. Ahoj.
Viete, p. Rita, ja ale čím ďalej, tým viac uvažujem tým smerom, že to stopnutie by bolo v podobe oddelenej domácnosti. Keďže by sme bývali kúsok od seba, deti by boli v kontakte s manželom v podstate kedy by chceli. Nové by bolo aj to, že svokrovci asi nevedia, čo sa u nás vlastne deje. Myslím ale, že tušiť niečo musia. Možno by nám odpočinok od seba pomohol. Neviem. Chcela by som, aby doma nebolo dusno, ale kľud a pohoda ako sa len bude dať. A takto to teraz cítim, prikláňam sa ka takémuto riešeniu. Len ako vždy neviem to manželovi otvorene povedať. Aj keď sme to už vlastne raz takto preberali, povedal, že sa odsťahuje, ale nespravil to, vybalil si veci späť. Už niekoľkýkrát. No, neviem, čo bude ďalej. Pekný deň Vám prajem.
Ahoj moja, to pendlovanie z izby do izby veľmi dobre poznám, robila som to aj ja. V spálni jedno dieťa, v detskej druhé a manžel pozeral Tv, alebo v noci spal. Takže viem, oč on hovoríš, teraz už skončila 5ročná MD a ešte stále neviem prejsť na poriadný spánok, neviem, či to ešte môj organizmus dokáže. S tým rozdielom, že Ja tým, že som odišla, tak nejak manžel začal rozmýšľať a tvrdí, že niektoré veci chápe a mal robiť ináč, a že by mi už pomáhal. Neviem, aká by bola prax. Možno naozaj by ste potrebovali, tiež pauzu. Ktovie? Keď tý chlapi si myslia, že zarábať peniaze je všetko a ostatné sa robí samo. No možno, že je to aj naša vina, že im to nepovieme, len keď je už možno neskoro. Le neskôr Ti napíšem viac, teraz idem spať lebo je neskoro. Ale, nemyslím, že len tak diskutujeme, je to určitým spôsobom pokrok v našom myslení. Tak sa drž a nevzdávaj sa. Monika
Le, dalej bude len to, co sa odvazite jasne vyjadrit, alebo zrealizovat. Skuste snivat svoju rovinu mozno… a predstavit si dosnivany sen… a vnimajte svoje pocity pri nom a uvidtite, ci vam dosnivanie pomoze k lepsiemu vyjadrovaniu sa alebo realizacii sna.
R. S.
Dobrý deň, ani neviem čo tu vlastne robím, asi som už vážne zúfala. Môj bývalý priateľ ma podvádzal, keď som na to prišla, odišla som od neho a našla si terajšieho partnera. Zo začiatku to bolo krásne 2 roky to fungovalo ako z rozprávky, bola som ideálna partnerka pre neho, aspoň to tvrdil. Vydala som sa asi pred rokom a vtedy to všetko začalo. Som nezamestnaná. Máme s manželom problémy odkedy sme sa vzali. Teraz žijeme oddelene a ja mám strach, že ho úplne stratím. Neviem kto má vlastne z nás dvoch pravdu asi je to napoly. Takže naše hádky sú kvôli tomu, že som žiarlivá, on hovorí že až chorobne, pričom mu bez výhrady verím, že by ma nepodviedol, ale žiarlim na to, že sa s dievčatami čo i len rozpráva, to, že oni sú pri nom a ja niekde doma, tak mi začal prítomnosť dievčat na akciách tajiť aj to sme sa stále pohádali, keď sem tam niekde išiel, nepáčilo sa mi, že mňa necháva doma, taktiež hovorí že ho neustále kontrolujem a vypočúvam, nedám mu dýchať, ale mňa len zaujíma, čo sa deje v jeho živote. Všetko hádže na mňa ale ja nie som si istá, že je to len moja vina a on si nedá povedať a nič vysvetliť. Všetko mi vyčíta, moje sebavedomie kleslo na nulu. Teraz, keď sme od seba už síce hrozil rozvod ale povedal, že tomu dá ešte jednu šancu že potrebuje byť sám, aby zabudol na všetko zlé a že sa musím zmeniť nechať ho dýchať, že nemôže byť stále len so mnou, teraz, keď je sám, začal chodiť každý večer von s kamarátmi na pivo sem tam diskotéka ale čo keď medzitým zabudne celkom aj na mňa, alebo aj keď sa vráti tento život sa mu natoľko zapáči, že v ňom bude pokračovať? Som zúfala neviem čo robiť. Hovorí, že chce dať tomu šancu keď sa zmením, ale nie som si istá, či to naozaj chce, teraz je voľny a konečne žije. Keď mi teraz volá, stále po mne len vrčí, čokoľvek poviem alebo sa spýtam je zle. Sme od seba ešte len 2 týždne, myslíte, že tomu mám dať viac času. Poradte prosím ako sa správať a čo robiť. Ďakujem.
Angel, myslim, z toho, co pisete, ze by ste sa mohli starat o seba a viac si verit. Sebadovera a dovera v partnerstve su prepojene a jedno ovplyvnuje druhe. Laska musi mat aj volnost a slobodu, neznamena vlastnit jeden druheho.
R. S
Ja sa znažím ale stále stroskotám, neviem ako na to : (
Dobrý pani Rita, dlhšie som nepísala, ale zato som si, čo to tu prečítala. Dnes som sa však rozhodla napísať. Mám menší problém, keď sa to dá povedať. Ako som už písala, že mám pocit, že je manžel podľa mňa naviazaný na rodičov a že mám pocit, akokeby im dával viac za pravdu, ako mne, tak neviem, či sa na tom niekedy niečo môže zmeniť, či nie. Stále síce sme od seba, ja u svojich a on tiež, hoc manžel by bol veľmi rád keby som sa už vrátila, ale ja to tak ešte necítim. No a ako sme sa rozprávali, tak som sa ho raz opýtala, že či jeho rodičia vedia o tom, že ma chce naspäť, tak sa pýtal, že prečo ma to zaujíma. Moja odpoveď bola, no že preto, lebo keď boli za mnou kým on bol v robote, tak i raz povedali, že keď sa nezmením, že doteraz bojovali za to, aby sme ostali spolu, ale že keď sa nezmením, tak budú bojovať za to, aby sme sa rozviedli. Dodnes si pamätám, presne od slova do slova, celú scénu, presne kde sa to odohralo. Boli sme tam len svokor / ra a ja s dcérou, takže manžel nič nepočul, nevidel, a jeho reakcia na toto teraz bola. Oni to tak vôbec nepovedali, to Ty si si to zle vyložila, lebo aj inokedy si veľa vecí ináč interpretovala, nakoniec som si pripadala, že ako keby som si fakt vymýšľala, a nič také mi svokor nepovedal. Ale to som sa už nazlostila na manžela, že ako môže niečo také povedať, že vraj on sa nato ich pýtal, a že oni nič také nepovedali. A ja viem svoje. Ale mám pocit, ako keby manžel stále veril viac im, ako mne, a že sa to možno nikdy nezmení. Nemala som z toho dobrý pocit, keď mi manžel povedal, že to oni tak nepovedali… povedala som mu, ako to môže tak povedať, keď tam nebol a vidno, že ako dôveruje mne, a že ako môže porovnávať situácie, ktoré možno niekedy boli, čo si nepamätám, že som niekedy niečo ináč pochopila, že to teraz bola iná situácia, tak kde je napísané, že by som sa napr. správala podobne, že predsa viem, že čo povedali a že čo znamená slovíčko rozvod, že na tom nemám čo ináč pochopiť. Mám z toho zmätok. Jednak, že on dôveruje viac im, a potom hrajú jeho rodičia hru i sním, či len som mnou? A potom sa čuduje manžel, že sa ešte nemám v úmysle vrátiť, ako by som mohla? Ďakujem pani Rita, ak by ste mi nejak pomohli pochopiť tú situáciu, je pravda, že je napísaná resp. opísaná z mojej strany, no nie som si vedomá, že by som to teraz mala snahu nejak ináč interpretovať. Ďakujem a prajem pekný slnečný deň prežitý v pokoji. Monika
Monika, s manzelom sa rozpravajte o tom, co chcete vy a co on. Rodicov, ich nazory a akykolvek postoj by mal byt druhorady. Vy ste manzelia a vy hladate, ci spolu alebo bez seba. Myslim si, ze vas manzel by sa mal tiez opierat o svoje sebavedomie, nazory, myslienky, a ak je ovplyvnitelny dodnes rodicmi, s tym sa pohnut inym smerom musi rozhodnut len on sam, vy za neho nemozete spravit ani krocik. Aj za seba samu sa mozete rozvijat len vy sama. Takze smer je rozvoj svojho postoja, nazoru, sebavedomia u oboch partnerov. Ste samostatni dvaja dospeli ludia a nova rodinna bunka a zdroje hladajte len u seba samych.
Monika, co je to za silu, co vas vtahuje stale k niekomu inemu ako k sebe samej? A podobne vasho manzela? To je vasa brzda, nechat s vtahovat do nazorov inych, to je velmi tazke a strata energie aj pre vas aj pre vas ako par. Sustredte sa len na to, co je podstatne pre vas.
R.S.
Skuste navstivit psychologa alebo psychoterapeuta, to sa da tazko opisovat na mail, myslim ze rady nepomahaju. R.S.
Dobrý večer pani Rita, raz som už reagovala na Váš príspevok a neviem, prečo sa to tu neobjavilo, takže repete. Pýtate sa, čo to je za sila. Tak to ani ja neviem, a okolie sa na to ma tiež pýta. V skutočnosti, už ani neviem, či je tam niečo, čo by ma ťahalo k manželovi, som kľudná, keď som sama s deťmi. Keď sa máme stretnúť, ťak cítim takú nervozitu, potom to prejde, ale nedokážem sa k nemu teraz vrátiť, cítim, že som v štádiu, hoc kedy vybuchnúť, keby sme mali hoci jakú výmenu názorov. Neviem, prečo. Asi preto, že máme obidvaja tendenciu reagovať, ako predtým. Jediný rozdiel, je asi v tom, že keď to nás prejde, tak asi vieme o tom rozprávať, možno. Ale, cítim veľa toho nevysvetleného, nevypovedaného. Je to aj u iných takto, či len ja mám pocit, že stále, ako by sme niečo riešili a nič neide hladko. Napr. dnes syn viackrát nepočúvol manžela, keď boli u neho a dosť dobiedza do dcéry, takže mi povedal, že jeho výchova je na vine, takže ja lebo som s ním ja celý deň. A keď som povedala, že možno len chce, aby si sa mu viac venoval, tak ako keby sa urazil, že on sa venuje celý deň. Ja som tým nemyslela nič zlé, len si toto všímam u dcéry, že keď sa jej nevenujem, tak takto dáva znamenie, že sa jej niečo nepáči. No a už sa začal slovný boj medzi mnou a manželom. Na rozdeľovanie viny, či neviny medzi nami, a ja som len chcela naznačiť, že aj iné deti, takto reagujú veľakrát, ako naše, len s tým rozdielom, že on nepozná iné deti, lebo v jeho pôvodnej rodine, naše sú prvé malé. No, takže, ked sa stane taký prípad, mám pocit, že to asi medzi nami nikdy nebude fungovať. Monika
Milá Meryla, aj ja som na túto stránku len zablúdila. Nedá mi nereagovať na Váš príspevok. Chcem Vám napísať len svoj subjektívny názor. Bolo už 30 rokov, čo som vydatá za toho istého muža. Prežili sme dobre i zlé. Pred 3 rokmi sme mali krízu, z ktorej sme sa ako-tak s pomocou odborníkov, dostali. Za celé manželstvo sa manžel na mňa ani nezahnal, nieto aby ma udrel. To by bol koniec. Žiť s partnerom, ktorý ma bije, by som nevedela. Ani psychické týranie nie je o nič lepšie. Mám to v susedstve a vidím to každý deň. Keby mala suseda dnes 30 rokov, určite od neho odíde. Ale má 2x toľko a nemá kde odísť. Celý život verila, že sa zmení. Vy ste ešte mladá, predstavte si svoju budúcnosť a prídete sama na to, čo Vás čaká. Keď už teraz to je zlé, bude ešte horšie. Len malé percento alkoholikov prestane piť, gemblérov prestane hrať, týranov prestane týrať. Mám už dosť rokov a poznám mnoho prípadov rozvedených žien s deťmi, dokonca štyrmi, ktoré sa znova dobre vydali a žijú s novými manželmi 20-25 rokov. Nepoznám dôvody ich rozvodov, ani nie som zastankyňou rozvodov. Ale týranie by žiadna žena nemala trpieť. Radšej sa vrátiť z kratšej cesty. Ja by som to tak riešila a verila, že nájdem ešte muža, ktorý ma bude ľúbiť.
Monika, mozete mi strucne napisat na moj gmail. R.S.
Dakujem za vas nazor, obavam sa, ze kazda rozumna zena by mi poradila to iste. Zatial som v stadiu, ked sa staram o deti a domacnost ako doteraz, myslienku rozvodu so nechala tak a neviem co bude. Naposledy ma ziadal, aby som nepodavala ziadost o rozvod, lebo videl, ze to myslim vazne. Asi je to hlupe, ak to necham zatial tak a pockam, ci sa to zopakuje (co je asi pravdepodobne), a potom si budem ista, ze cesta spat nieje a sluby sa slubuju. Je tazke o tom aj pisat, moja kamaratka ma nato ten isty nazor, malo som ho aj ja, ked som nemala este ani partnera a pocula o niecom takom, vravela som, ze by som sa otocila a nikdy viac. Zeny, co su v takej situacii, rozmyslaju asi uplne inak. Kamaratke som povedala, ze to nikdy nepochopi, lebo chvalabohu to nikdy nezazije. Ale ak bude treba, dufam mi zostane tolko ucty sama k sebe, aby som urobila co bude treba.