Pani Rita, ďakujem za Vaše slová, a aj za typ na dobrú knihu. Určite ju budem hľadať. Je dobré dozvedieť sa niečo nové a byť pripravený, lebo v živote sa naskytne toľko zvratov. Skúseností a vedomostí nikdy nie je dosť. Moje manželstvo trvá viac ako dvadsať rokov, a stále ma dokáže niečo prekvapiť. Plne s Vami súhlasím, že sa treba naučiť načúvať partnera. Ja osobne to robím tak, že ak manžel povie niečo “ostré” alebo urážlivé, v prvom rade sa hneď neurazím, ale snažím sa zistiť, čo je za tým. Teda, že čo ho doviedlo k tomu, že zle reaguje na ľudí, ktorí mu nič zlé neurobili. Obyčajne zistím, že mal nepríjemný telefonát, alebo je niečim zneistený, alebo si niečo zle vysvetlil. Čo sa týka mňa, ja som si zvykla hovoriť nahlas to, čo ozaj chcem. Ono je to síce veľmi pekné, keď partner vycíti a vie, čo práve žena chce, ale ja takého partnera nemám. Takže aby som si nevytvárala na neho zbytočné vnútorné hnevy, poviem mu na rovinu čo chcem. Ja som spokojná, že som to zo seba dostala a nedržím to v sebe, a on zasa vie, čo očakávam. Ale je pravda, že mi to dosť dlho trvalo, kým som sa toto naučila.
Marika, to co popisujete je naozaj ucinne. Od 3 rokov, kedy deti vacsinou uz vedia rozpravat je dobre ich ucit vyjadrovat, co chcu, co citia aky maju nazor a naozaj ich brat vazne a pocuvat ich. Neznamena to vzdy suhlasit, ale poskytnut priestor na vyjadrenie seba. Tym sa posilnuje ich sebavedomie a odvaha byt otvorenejsi, menej zakriknuty apod. U dospelych by to mala byt samozrejmost, ale casto nie je, pretoze nas to ako deti nenaucili. Ba priam naopak, v mnohych rodinach neboli samostatny nazor deti a ich pocity dolezite a casto je to aj dnes, ze rodicia si mylia davanie hranic detom s mocenskym pristupom k detom. Suhlasim sa vami, ze zeny su citatelnejsie, ak vedia vyjadrit co chcu - nechcu a maju v tom jasno, ako ked tisko ocakavaju, aby im partner vycital z oci ich sny. Som optimistka v tomto smere a vnimam zmeny u mladych muzov aj u muzskych klientov a myslim si, ze ak my zeny budeme ucit nasich synov od malicka inak komunikovat a budeme k nim aj empaticke, mozu sa to od nas zien, mám, starych mam, ucit. Myslim si, ze ak pristupujeme k muzom s uctou a sme schopne akceptovat a vnimat aj pozadie ich pocitov a spravania, prinasa to zmenu aj v muzsko - zenskych vztahoch. Aj muzi aj zeny vedia len to, co sa doteraz v roznych socialnych kontextoch - u rodicov, v skole, v sirsom socialnom prostredi naucili. Prostredia v ktorych sme vyrastali vytvaraju nase vzorce spravania a komunikiovania. A tak, ako existuje univerzita tretieho veku, existuje moznost stale sa ucit inak komunikovat a ovplyvnovat predsudky, tabuizmy a zvysovat mieru otvorenosti, priamosti aj citliveho spravania. Je prijemne pocut, ako ste sa o seba postarali a naucili sa vyjadrovat, co chcete, pretoze drzat v sebe prilis vela a dlho je z mojho pohladu nezdrave. Psychologicka, psychoterapeutka, Rita Svihranova.
Pani Rita, práve som si plne uvedomila, že ja sa správam takto k manželovi, ale čo sa týka detí, tam sa ešte musím veľa veľa naučiť. Pre zhon a stresy sa v rodinách deti často okrikujú, resp. sa im nedáva priestor na vyslovenie svojich názorov a pocitov. Toto by sa úplne vážne malo vyučovať na školách, a podporovať v rodinách. Ani nevieme, ako môžeme týmto svojim deťom pomôcť. Ešte sa trošku vrátim do obdobia, keď som ešte nevedela prejaviť čo očakávam. Môj manžel rok čo rok zabúdal na moje narodeniny a meniny. A ja som tak zúfalo čakala peknú kyticu. Ale ani za svet by som si o ňu nepovedala / hrdosť alebo naivné očakávanie /. Tak som si s ním / po pár rokoch / pohovorila, že som vždy sklamaná, keď na môj sviatok zabudne, a že ako by sa páčilo jemu, keby sme jeho sviatky odignorovali. Dohodli sme sa teda, že kytice síce nebudú, ale že si vždy namiesto oslavy naplánujeme napríklad wellness. Takto strávime čas príjemne, a nevadí ani keď to nie je presne v deň sviatku. Pozoruhodné je, že manžel prestal zabúdať, výrazne mu v tom pomohol mobil - aj keď je vzdialený, blahoželanie cez SMSku príde, a vždy pripíše, že dúfa, že je prvý gratulant.
Marika, neviem ake velke deti mate, ale v kazdom pripade my -rodicia im davame vzory so vsetkym nasim spravanim. keby som este raz mohla zopakovat vychovu deti ja, rozpravala by som najmenej o polovicu menej, pretoze si myslim ze vydavame prebytok pokynov, narokov, prikazov posudzovacich viet, namiesto aktivneho vypocutia a doverovania v to, ze deti intuitivne vedia, co potrebuju a potrebuju aj priestor na skusanie a omyly. Malokedy sa ucia len z nasich omylov, preslapov a skusenost je tazko prenosna. je par vzacnych ludi, ktori sa poucia zo skusensti druhych, podla mna je ich menej ako tych, ktori radsej skusaju aj cez svoje omyly. S vekom si uvedomujem, ze je vychova lahsia ak nechate priestor a viac nacuvate a pozorujete, s obasnym pripomenutim inych moznosti a svojich nazorov. Drzim Vam palce v cibreni vnimania originality a sily osobnosti aj u vasich deti a zvysovania dovery v nich, ze svoj zivot zvladnu k spokojnosti a podla svojich predstav. V tomto maju slovenske matky obrovske rezervy, a este aj v tom, ako rychlo dokazu opustat psychicky svoje dospievajuce deti a nedrzat sa ich kvoli svojim rodicovskym strachom. my rodicia sa vzdy budeme bat o svoje deti, ale nas strach by mal byt nas problem a deti by mali mat dostatok priestoru na svoje dospievanie a pocit slobody, s nasimi primeranymi hranicani do ich 18 rokov. Prax ukazuje vela prilis priputanych dospelych deti / niekedy aj do 30 r. alebo o po 30-ke / , co nie je pre “dospele” deti zdrave. Podrobnejsie by sa dalo diskutovat, ale uz nie na mail, je toho o vztahovych vazbach rodic - dieta ovela viac a hlavne v kazdom rodinnom systeme a osude inak, pretoze to suvisi so specifickou rodinnou historiou kazdeho z nas. Rita Svihranova, psychologicka, psychoterapeutka.
Pani Rita, mám deti od 8 až po 22 rokov. Najstaršie má už svoju rodinu. To bola pre nás s manželom škola. Obaja sme sa dlhšie vyrovnávali s tým, že sa nám dcéra vrátila zo zahraničného pobytu s už terajším manželom. Tam sa riadne prejavilo, aké máme povahy. Ja som zaťa prijala dá sa povedať s otvorenou náručou, aj napriek jazykovej bariére. Dôverovala som nadovšetko dcére. Manžel bol zdržanlivejší, ale práve od neho sa očakávalo z dcérinej strany viac. Keď sme po čase zistili, aké sú povahové stránky nového člena našej rodiny, začali výčitky. Hlavne u mňa. Že som sa do toho mala postarať, a že to mohlo celé dopadnúť inak atď. Dcéra sa mi zdala zmanipulovaná resp. beznádejne zamilovaná. Ale všetko sa časom vyriešilo. Dcéra so zaťom sa osamostatnili, bývajú na SK, a takto, nadiaľku, je náš vzťah dobrý. Ja sa snažím nerozoberať moje domienky, a jediné čo dávam najavo, je že som tu na to, keď im treba pomôcť, poradiť, keď o to stoja. Jedno je isté, že rodičom sa zle pozerá na to, keď dieťa robí chyby. To pre mňa znamená, že som niečo vo výchove zanedbala. A to nie je len konštatovanie, ale aj otázka. Ďalšie dieťa je v období osamostatňovania tiež, aj keď nie tým, žeby si zakladal rodinu a tie ostatné, ešte majú do dospelosti pár rokov. Musím s Vami súhlasiť v tom, že podiel výchovy, ktorý sme si doniesli z domu je v rodine veľmi čitateľný. Mňa vychovávali systémom, že musím poslúchať. To, že sa to vo mne búrilo práve opačným smerom, Vám asi písať ani nemusím. Zobrala som si do mojej rodiny aspoň to, že ja takto vychovávať deti nebudem, ale priznám sa, že sa niekedy k tomu znížim. Manžel bol zasa vychovávaný ako polosirota, bez otca, a neskutočne to bolo cítiť. Zostáva nám len dúfať, že naše deti dobre vidia chyby, ktoré sme urobili, a budú sa im snažiť vyvarovať. A že to pozitívne, čo sme do rodiny doniesli, na tom budú stavať.
Marika, Vo vasom prispevku som postrehla otazku, ci ste nieco zanedbali? Kazdy rodic vychovava v istej faze svojho zivota tak, ako najlepsie v danom case vie. Samozrejme je mozne, ze dodatocne by to skusil aj inak. Len nase napady, myslienky a skutky vo vychove nemusia byt zhodne casovo s rozhodnutiami nasich dospelych deti. Aj o tom je zivot, ze si aj my, aj dospele deti preberame zodpovednost za svoje ciny a rozhodnutia a nesieme aj dosledky. A umenim je aj prijat skutocnost, ze nie sme idealni a bezchybni ani my rodicia a rovnako nase deti. Aj ked im chceme to najlepsie, oni sa rozhoduju bez nas a nasich suhlasov. Som tiez zastancom, ze treba doverovat, ze deti preziju svoj zivot tak, ako sa rozhodnu a sucastou tychto rozhodnuti mozu byt aj omyly, preslapy. Staci si spomenut na nase omyly v mladosti a niekedy aj v sucastnosti. Rita Svihranova.
Ako to pokracuje, Palo? Obcas si spomeniem na tvoj pribeh a dufam, ze nastali pozitivne zmeny.
Napis, ako sa citis.
Martina
Palo, osobne vnimam krizy v partnerskom vztahu, nevery a ine tazke situacie ako vyzvy, v ktorych nieco hladame, skumame objavujeme. Vascina ludi to nehlada v sebe samom, ale prostrednictvom druhych osob a nestiha si uvedomit, ze mozno to iste by mohla objavovat sama - sam so sebou alebo pri svojom partnerovi, manzelovi. To sa zda ludom dost nerealne uskutocnit ale z mojho pohladu je to mozne. Najcastejsie to ma korene v nekomunikacii a v nepoznani seba samej-seba sameho a svojich korenov a historie v suvislosti s tym, kto som a v akej rodine som vyrastol. Co mi chybalo, co ma zranovalo a po com teraz tuzim… Otazka teraz znie, ci je mozne vas partnersky vztah zahojit a harmonizovat a skumat dovody krizy, a ci rozlisujete rodicovke a partnerske role. Dieta bude stastne najma vtedy, ak aj rodicia nielen v rodicovskej roli ale hlavne ako partneri budu spokojni, vyrovnani. Sanca na zahojenie ran podla mna je, ak sa o to pokusime vedome a nesnazime sa “len” zabudnut. to sa tyka oboch partnerov. To, co si myslim ze zatazuje vztah aj jednotlivcov je neriesenie, navrstvovanie smutkov a bolesti a vzajomnych zranovani. Psychologicka, psychoterapeutka, Rita Svihranova.
Velmi pekne dakujem. Tie prispevky ma velmi povzbudili v celkovom pochopeni mojho problemu. Neviem ako je to ale muzi horsie znasaju neveru manželky hlavne ak davaju do vzťahu všetko. A ked zacne vsetko padat zrazu zalezi na rodine na vztahu na vsetkom. A ked sa vykecate prejdu tri dni a prask, zase zistite, ze dlhosiahle rozhovory boli na… Uz vazne neviem, ci som ziarlivy alebo nenormalny ale oklamany niekedy nerozmysla. Ked vas zradi, oklame clovek, za ktoreho by ste dali ruku do ohna, je to najhorsie, co sa vo vztahu stane. Nikdy som si nemyslel, ze sa mne moze take nieco stat. A navsteva psychologa je asi najlepsie riesenie.
Velmi dobre ta chapem, tento problem mam aj ja a tiez to chcem nejako vyriesit.
Ahoj. Ako sa citim? Nic moc. Vraj zistila, ze ma lubi uz nie sice tak blaznivo ako dakedy, ale ze lubi. Ked sa to lepsi stane sa zas neaka blbost, co ma vrati na zaciatok. Neviem ani poriadne opisat, co sa so mnou deje. Chcem jej verit, konecne sme sa trosku porozpravali o tom, co sa stalo a co by sme chceli dalej len dakedy spravi taku hlupost (pre mna), ze mam pocit, ze ma len zneuziva alebo vobec nevie momentalne co chce. Keby som ju aspon nelubil a vedel to mat na haku.
A dakujem za opytanie. Je to prijemne, lebo mam pocit, ked mam niekomu o tom zacat hovorit, ze s tym otravujem. Ospravedlnte moju gramatiku ale nemam cas rozmyslat. Dik.
Ja by som mohla napísať knihu o mojom živote. Ale teraz ma trápi a to stašne toto: Pribrala som 20 kg a môj muž počas sexu mi povedal, že som ako sto kg sviňa, so smiechom. Boli ma to, mám 47 rokov a už som od môjho zažila veľa zlého, ale toto ma položilo. Nepovedala som to nikomu, lebo sa hanbím.
Angelika, myslim, ze by to polozilo mnohe zeny. Je mi smutno, ak pocujem taketo slova. Po mnohych rokoch spoluzitia ide o uplne nieco ine, nielen o kilogramy navyse. Viem si prestavit, ze vaha trochu trapi aj Vas, nie kazdemu sa da lahko chudnut a kazdy ma iny metabolizmus. Aj mne byva smutno, ak niekto takymto hrubym sposobom da najavo neuctu ku mne, k mojmu telu i dusi. Na vsetko je mnoho sposobov na vyjadrenie, ale ja urcite nefandim tymto znevazujucemu humoru muzov, zial niekedy aj zien. Myslim si, ze sa mame vsetci stale co ucit, aby sme sa vzajomne neponizovali, nezhadzovali a nezosmiesnovali a nezranovali. A je jedno, ci zena k zene, zena voci muzovi, muz voci zene, alebo muz voci muzovi-Pre vsetkych by som si zelala, aby si viac vzajomne vazili cloveka, ako takeho a vedeli sa skor povzbudit a pochopit dôležite hodnoty a spolucitit. Ženske telo, nie je len na "používanie " ale je hlboko prepojene so ženskou dušou. Psychologicka, Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Najhoršie na tom je to, že aby som s manželom mohla aj naďalej existovať, budem musieť vyhľadať pomoc. On tvrdí, že sa to stalo už pred 3 rokmi, tak to už bolo - načo to spomínať. Schudla som už 7 kg, ide to pomaly. Manžel vidí, že niečo neni v poriadku, tak teraz prezmenu tvrdí, že nie som až taká tučná - sú aj tučnejšie. Jeho názor má už teraz nezaujíma, len nechcem aby tento vzťah stroskotal, pretože ja sa už pred manželom ani neprezliekam.
Angelika, hladajte sposob, ako zvysit svoje sebavedomie, sebauvedomovanie a sebauctu aj bez ohladu na vahua manzela. Len tak pre seba! Ak mate dojem ze potrebujete vyhladat pomoc, neviem sice aku mate na mysli, tak to neodkladajte a vyhladajte ju. Drzim vam palce a chcem vas podporit. Ja osobne verim, ze zmenu moze clovek zacat v ktorom kolvek veku, ak sa preto naozaj rozhodne. A to sa tyka rovnako nasej duse ako i nasho tela. Psychologicka, Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Potrebujem sa vyrozprávať o mojom probléme, som vydatá 21 rokov, zvláštne správanie môjho manžela som doteraz prehliadala, alebo skôr pretrpela, má obdobia kedy sa odmlčí a vydrží nekomunikovať aj niekoľko mesiacov a to nie len so mnou ale aj s celou rodinou. Vždy si našiel nejaký dôvod, nikdy nepovedal alebo nevysvetlil, prečo sa nahneval a prečo sa odmlčal. A keď ho to prešlo, tak bez vysveltenia sa rozhovoril. Najhoršie je na tom, že sa odsťahuje aj zo spoločnej spálne. Dokonca si takúto obeť, ktorú bude ignorovať je aj jeho brat, vyhýba sa každej návšteve, ktorá príde k nám (a to sú veľmi zriedkave), vyhýba sa komunikácii s ľuďmi. Už som z tohto jeho správania vyčerpaná, som vydatá, mám manžela ale v podstate som sama, kedže je prítomny fyzicky ale duševne je niekde mimo.
Tatiana, hladajte pre seba radosti a sposob zivota, ktory vam vyhovuje. Manzela nezmenite, pokial on nebude sam ochotny skumat preco zije takto, ako to popisujete. Rodinni prislusnici to niekedy maju tazsie ako ti, co maju skutocny problem. Myslim, ze nema zmysel na tejto stranke popisovat, preco sa asi vas manzel sprava tak ako popisujete. V com vidim zmysel je podporit vas hladat pre seba nieco ine, nove ako doteraz, a len na vas zalezi, ci to bude popri spoluziti s manzelom alebo bez neho. Vas zivot, vase priania a splnanie vasich snov a zelani ako prezit svoj zivot dalej, dalsie roky zavisi len od vasho rozhodovania. Predstavte si, ze takto budete zit dalsich xxx az dalsich 21 rokov a vasa vnutorna reakcia vam odpovie za vsetko. Ta vam pomoze v dalsom skumani, ako chcete zit, co chcete ponechat a co zmenit vo svojom zivote. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Veľmi Vám ďakujem za povzbudivé slová. Tatiana
Dobrý deň. Náhodou som objavila túto stránku. Tiež uvažujem o manželskej poradni, pretože ma môj muž vôbec nepočúva. Je abstinujúci gambler rok po liečení. Posledné 3 roky boli, a aj sú už veľmi zlé. Vždy musí mať vo všetkom pravdu, všetko vie najlepšie a ja som tá zlá, ktorá ho ničí. Nevieme sa ani porozprávať, každá snaha o rozhovor končí jeho krikom a mojim plačom, moje argumenty vôbec neberie na vedomie, hľadá na mne všetky možné chyby. To, že on takmer zničil našu rodinu “nie je pravda”. Hnusno mi nadáva a všetko to počujú aj naše tri deti. Najnovšie sa vyhráža rozvodom. Keď je “v pohode” je to skvelý manžel a otec, ale keď ho chytia tie “jeho nálady” je to na nevydržanie. Navštevuje psychiatra, ale iba kvôli gamblingu. Viem, že má problém, ale nechce ho riešiť. Pre neho je jednoduchšie hodiť to na iných. Sme manželia necelých 7 rokov, keď potreboval podporu pri liečbe, bola som pri ňom a teraz keď by sme sa mohli mať dobre, sa to kazí zasa v našom vzťahu. Viete mi poradiť nejakú dobrú manželskú poradňu v okolí PU, PB? Veľká vďaka, Eva.