No viete, za tie roky manželstva: myslela som si, že keď do manželstva dám všetko - niečo odtiaľ aj budem dostávať. A tak som prišla na to, že som nikde nechodila, aby som ho nedráždila, hoci on absolvoval všetko čo sa dalo. Ale pred tromi rokmi som začala študovať na vysokej škole - celkom sa mi darí. Aj to mi šplechol naspäť, že ako to chcem stíhať, keď vraj nezvládam domácnosť. A ak to tohto roku šťastne dokončím chcem pokračovať aj ďalej. Už len preto, aby som vypadla z domu. Aj keď som si začala robiť vodičský, tiež to nemohol prežiť. Vždy šoférujem zle, je z toho nervózny. Namiesto toho, aby mi v tom pomohol, robil všetko preto, aby som prestala. Ale som rada, že som si to všetko uhájila - teraz si všetko obehám sama, školu, deti, doktorov. Veľmi mi v tom pomáhajú moji rodičia. Ale viete, keď sa o tú radosť nemáte s kým podeliť. Niekedy ho ani nezaujíma, ako som spravila skúšku.
Povedala som mu, že možno to vo mne časom dozrie a rozvediem sa s ním - reagoval na to, že ho vydieram.
Ďakujem Vám za radu a za to, že som sa mala komu vyrozprávať
Eva, ano je to tak ako pisete, nejake vyvazenie vo vztahu, aj ked to nie o presnom dam - dostavam by malo podla mna byt. Nazory sa na tuto temu sa ale generacne rozlisuju. Dolezite je, ze sa nedate ubit a hybete sa akokolvek vpred, niekedy postojite, ale idete za svojimi snami, cielmi, tuzbami. Pokuste sa nevnimat manzelove zhadzovanie, vycitky a doverujte sebe a svojim predstavam, pocitom. To, ako budete alebo nebudete s manzelom zit, nech vam nebrani v napredovani. Aj ked je to smutne a tazke, je to len jedna cast Vasho zivota. Nezabudajte na rozvoj seba ako individuality aj ked vztah nefunguje, akoby ste si zelali. Sama pocitite, ci potrebujete vztah zmenit, ukoncit atd. Ak to vo vztahu dospeje tak daleko, clovek niekedy aj vydiera, niekedy z velkej tuzby, aby sa cokolkvek zmenilo. Ja rozlisujem pomenovanie faktov a situacie, a oznamenie svojich rozhodovani a planov od slova vydieranie. Vo vztahu su vzdy dvaja, preto zmenu atmosfery malokedy urobi len jeden clovek sam. Ten co je pasivnejsi a nesnazi sa robit zmeny, alebo komunikovat, znasa dosledky a moze mat pocit, ze je vydierany. Velmi casto sa opakuju vzory spravania komunikacie z povodnych rodin, v ktorych sme vyrastali. Drzim vam palce, aby ste nasla odvahu zit ako potrebujete a snivate a nezostala len zatrpknuta. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Pani Rita, ďakujem Vám za Vaše slová - rady, ani si neviete predstaviť, koľko sily a energie mi dali. Teraz aspoň viem, že sa uberám správnou cestou. Myslím, že z nej nevybočím, už nemám čo stratiť. Večer som si pri Vaších riadkoch aj poplakala - keď ešte nebol manžel doma. Cítim sa presne tak, ako píšete. Ešte raz Vám zo srdca ďakujem a želám aj ja Vám všetko dobré. Eva
Dobry vecer, zijeme spolu s priatelom sedem lebo osem rokov, mame kupeny byt, kde mame velke pozicky, ktore su este na 18 rokov splacania. Mame 3 rocnu dcerku, on pracuje v zahranici, aby sme nejako vyzili, nasla som mu sms od nejakej baby, neviem kto to je, len spolu robia, povedal, ze je to jeho najlepsia kamaratka, a co som potom ja? Uz som raz rozvedena, mam velkeho syna, od malicka ho vychovavam sama, lebo mi spravil to iste, nechal nas. Priatel ma doma vsetko, nic mu nechyba nekricim na neho, teraz ostal tam, nedosiel domov, povedal, ze ide kamaratovi na oslavu, ale neverim mu, uz dva dni sa neozval ani nenapisal, som z toho strasne nestastna, vsetko sa zrutilo, vsetky moje plany do buducna a opakijem si: preco zas ja, preco, co som mu spravila. Staram sa tu o dve deti sama, som bez prace, nemozem nic najst na jednu smenu, na viac by bolo, ale ja sa nemozem pohnut, ked je dcerka mala, takto som to mala aj so synom cele roky som obetovala len kvoli nemu. Co bude snami dalej, ani sa poriadne so mnou nerozprava, nepohladi nic, je nervozny, krici, maslela som, ze pride a sa porozpravame. Lenze on neni ten typ, ze sa chce o niecom bavit, je mi strasne, dva dni som v pyzame, nevladzem sa k nicomu prinutit, premyslam len o nom, co sa vlastne stalo.
Dana, hranica medzi realitou a podozrievanim je velmi tenka. Neviem, co je pravda, ale budte opatrna, ak by to bola skutocne len kamaratka z prace, aby sa nestalo, ze zbytocnym podozrievanim znechutite manzela k navratu domov a k vam. Ano mate pravdu v tom, ak sa muzi, alebo aj zeny nechcu ani porozpravat o tom, co sa deje. Potom zostava len na kazdom z nich ako si zariadia zivot. ja osobne verim aj na cisto kamaratske vztahy, len v dnesnej dobe su aj nevery realitou. Praca v zahranici je rizikom v tomto smere, pre ludi, ktori su nestali, menej si vazia trvaly vztah alebo pre tych, co nezvladaju osamelost, samotu. Zvazte, ci by praca na Slovensku a navrat domov nebol lepsim riesenim pre vas oboch. Komunikujte radsej s nadhladom, viem, ze je to tazke, ale dalej sa v komunikacii dostanete ako s podozrievanim, vytykanim a vas manzel nemusi byt taky isty, ako ten byvaly. neoprenasajte hned minule skusensosti do tohto vztahu. Oprite sa viac o to, co ste s tymto muzom zazivali, nie o fantazie o nevere. Ak by to skutocne bola len kamaratka, co vam brani nezasahovat do toho vztahu? Nie vsetci muzi su hned neverni, netreba muzov a zeny hadzat do jedneho vreca. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň. Mám vážny problém s manželom a neviem si už sama poradiť. Začnem asi tým, že som vydatá 14 rokov a máme spolu 2 deti. Dcéra má 13 a syn 6 rokov. Naše problémy sa začali asi pred 2 rokmi, keď mi manžel z ničoho nič oznámil, že sa asi dá rozviesť. Na moju otázku prečo to chce mi odpovedal, že už ku mne nič necíti a niekedy má pocit, že potrebuje od nás utiecť. To sme ešte riešili spoločnými aktivitami aj dovolenkami a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale po roku sa mi začal vyhýbať a odmietal akékoľvek telesné zbližovanie. Nemohla som sa ho ani dotknúť. Už vyše roka sme sa nemilovali a pred pár dňami mi povedal, že už to nemá cenu a nechce so mnou žiť. Vraj sa zmieril aj s rozvodom a že ku mne už nič necíti. Ja viem, že nie som ideálna manželka. Viem vybuchnúť aj slovami ublížiť. Pred mesiacom začal navštevovať pokec a píše si tam s jednou rozvedenou. Iba s ňou. Keď sa ho pýtam o čom si s ňou píše toľko, tak mi len odpovie, že do toho ma nič. Veľmi ma to trápi, lebo kvôli tomu sa prestal so mnou baviť. Povedal o nej, že je to skvelá žena a že si s ňou rozumie lepšie ako so mnou. Začala som sa snažiť viac než inokedy sa s ním baviť, plánovala som spoločné víkendy a on mi na to len sucho povedal, že načo sa namáham. Zabolelo ma to. Pri každom mojom úsilí byť milá mi len odpovie no zrazu aká milá. Dokonca mi povedal, že si mám nájsť milenca, aby som zbytočne nebola sama. Povedzte mi či je to normálne? Ja už ďalej nevládzem a možno už ani nechcem bojovať. Pomohla by nám aj v tomto prípade poradňa? Ďakujem.
Renka, poradna moze podporit a pomoct v pripade, ze obaja partneri su motivovani k spolupraci, a chuti nieco pochopit. A zmenit na vztahu. Je to smutne, co popisujete, ale laska sa neda vynutit. Stava sa sice, ze po rozchode partneri zistia, dodatocne, ze stretli podobnu zenu /muza/ a to najma vtedy, ak sa aj oni spravaju podobnymi sposobmi aj v novom vztahu. Rozchod ma zmysel, ak obaja pochopia, v com mohli konat, spravat sa inak a co su ochotni zmenit aj v prospech partnera aj v prospech deti, ktore sa od nas ucia odzeranim, ako vo vztahoch fungujeme. Dolezite je, aby ste sa naucili slusne komunikovat aspon v roli rodicovskej, nakolko mate spolu 2 deti. V tomto smere sa poradenstvo doporucuje. Napriek tomu, ze nebudete ako manzelia, partneri, zostavate este dost dlhe roky rodicia. Vhodne je, deti nezatazovat vasimi partnerskymi problemami a najst, co najvhodnejsi sposob ako sa v rodicovskej roli respektovat a predat detom vzajomne informaciu, ze si ich mamu, otca vazite, a ze rozchod sa tyka len vasho partnerskeho vztahu. Dieta nema byt zatazovane spormi, konfliktmi a diskusiami rodicov. V tomto smere je poradenstvo vhodne aj pre vas. Otazkou nadalej ostava, co je to na pokeci s inou zenou ide, dari sa a co sa nedalo medzi vami a preco? Najcastejsie to byva v komunikacii resp - nekomunikacii medzi manzelmi a pomlcanim, ak ste boli nespokojni vo vztahu.
Rita Svihranova, psychologicka, psychoterapeutka, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň, ani neviem, ako začať, ale niekde treba začať, pretože pomoc občas potrebuje každý z nás. Dúfam, že mi niekto poradí a pomôže, ako ďalej. Som vydatou ženou 8 rokov a maminou 5-ročného chlapca. No v manželstve si pripadám ako keby mám deti dve, nie jedno. Ťažko je hovoriť o niektorých veciach, ale ak chcem, aby mi niekto pomohol, musím odprezentovať to, čo sa deje. Môj manžel sa s prestávkami, ktoré ani nebadám ako prestávky, celé manželstvo vlastne hrá. Keď sme sa brali, fungovala v jeho rodine playstation, ktorú si zobral z domu do spoločného bývania. Nemala som nič proti tomu, ako každý nejakým spôsobom trávime voľný čas, ale toto začalo prechádzať do neobmedzeného “hrania”. Keď prišiel z rannej domov, zapla sa playstation, a nič iné neexistovalo. Dokázal pri tom presedieť 7, 8 hodín v kuse a keď sa mu nedarilo, vedel byť zlosťou celý bez seba. Prosila som ho, aby s tým skončil, mali sme spoločné záujmy, radi sme chodili von, bicyklovať, na prechádzky, no týmto všetko skončilo. Obaja sme boli zamestnaní, mali sme byt, pokoj od rodičov, takže nejak radikálne nám do nášho manželského života nezasahovali. Samozrejme, našli sa chvíle, keď mali jeho rodičia poznámky typu, a vy nič nemáte, nič ste si neušetrili, mali ste so svadbou počkať atď. Svokrovci sú veľmi šporiví, nazvala by som to až lakomosťou. Viem, že si manžel prežil detstvo s alkoholikom, ktorý ich vyháňal z domu, bil ich a svokra sa na to ticho pozerala. Keď som sa ozvala na to, že manžel hrá tieto hry, svokra ho podporovala tým, že veď chodí do práce, a musí si nejako oddýchnuť, keď príde domov. Postupne sa z nášho vzťahu vytrácali spoločné chvíle, tie pekné hlavne. Vrcholom bolo, keď sa nám po 3, 5 roku narodil synček, a náš tatinko stále hral a nedal si povedať. Nevyspala som sa ako tehotná, pretože sme bývali v malom byte, a nevyspala som sa ako čerstvá mamička, ktorá potrebovala určite oddych a pomoc. Na moje prosby reagoval tak, že nerobí nič zlé, veď nechodí do krčmy, nebije ma, nefajčí, veď je vlastne ideálny manžel, až na to, že sa hrá. Na moje prosby stále nereagoval, vždy si presadzoval svoje záujmy, nehľadel na naše potreby a záujmy. Kolkokrát sa stalo, že sme boli nachystaní do obchodu, keďže bolo treba nakúpiť, a jemu sa zrazu nechcelo, tak sme mohli byť aj nastúpení pri dverách, nešli sme, lebo jemu sa nechcelo. Vedela som, že ked sa nezbavím playstation, nebude pokoj. Poprosila som jeho brata, aby ju predal, hocičo, len aby bol pokoj v rodine. Pomohlo to asi na pol roka, a manžel si kúpil pc, a hry začali znovu. Vo veľkom. nezaujímalo ho už nič, ani rodina, ani malý, chodil do práce a z práce rovno za pc, bol arogantný, keď sa mui nedarilo, vybíjal si zlosť na klávesnici, alebo na myške. Ťukal do toho ako zmyslov zbavený. Nepomohlo dohováranie, prosenie, slzy ani odlúčenie na pár dní. Keď som prosila jeho mamu o pomoc, tá krčila plecami, že nevie ako pomôcť. Vzápätí mi bolo vykričané cestou domov v aute, že mu podrážam nohy a chcem zničiť lásku. Zlom nastal, keď svokor oslavoval 50tku, kde ma ponížil pred asi 40timi ľudmi. Nebral ohľad na 1, 5ročného syna, že potrebuje ísť spinkať, a celý deň bol mrchavý, nesvoj, jednoducho malé dieťa. Vykričal mi že so nič, že som handra, ktorá mu nesiaha ani po členky, vyčítal mi, že neviem šoférovať, svokor sa ma prvý raz zastal, a prepuklo to do hádky takých rozmerov, že mi muž povedal, že končí so mnou, že kvoli mne a moje neschopnosti ho zavrhol otec, ktorý potom na druhý deň ho prišiel odprosiť. Pochopila som, že ma berie ako súčasť majetku, veci, ktorú vlastní a nič viac. Jeho hranie pokračovalo ďalej, a moje city pomaličky chladli. Vrátila som sa do práce, ked mal malý 2, 5 roka, a kým malý šiel do škôlky, striedavo ho varovali babky a on, jeho štýlom, že ja sedím za pc a malý? nejako bude. Na mne zostala všetka starostlivosť o domácnosť, o malého, či do škôlky, postarať sa o nákupy, varenie, starosť o auto, jeho servis, ano, s autom som chodila do servisu, lebo vraj, ja chodím na aute, tak nech sa starám. Mal postarané o všetko, popri práci som stíhala všetko, začala som chodiť na kurz angličtiny, a celú dobu som počúvala, že pochybuje, že chodím naozaj do školy, že sa chodím flákať, jemne povedané. Skončila som s 96 bodmi, zo 100. Svojimi výčitkami, a zároveň nezáujmom, ktorý prezentoval tým, že jeho nezaujíma, aké problémy mám, či už doma, alebo v robote, on mi tiež nehovorí svoje problémy, sme sa citovo odcudzili. Z mojej strany určite. On ale problém nevidel, mal o všetko postarané, mal pravidelný sex, doma navarané, upratané. Na moje výčitky, aby sa nám začal venovať, nereagoval. Prosila som ho, vyhrážala, že odídeme, ak sa nespamätá, že potrebuje pomoc, ma vysmial.
Pokračovanie: V tom čase, ako toto všetko vrcholilo, mi ochorela mama a zomrela po troch týždnoch v nemocnici. Vyčítal mi, že chodím za ňou do nemocnice, že mínam benzín, že keď si miniem na mamu, nedostanem sa do práce, lebo mi viac nedá auto. A ani nedal, do práce som sa musela dostať, ako som vedela, malého so sebou do škôlky. Presvedčilo ma to o tom, že je to sebec, ktorý myslí len na seba. Musím spomenúť, že v tom istom čase, ako mne ochorela mamina, ochorela aj jeho. Netrápilo ho, ako sa má, ležala v nemocnici, 50 km od miesta nášho bydliska a boli sme ju pozrieť len raz, na moje naliehanie, ved tá mama potrebuje oporu! Celou cestou žundral a nadával, že on sa má niekam trepať a prísť tam aj tak neskoro, že sa tam zdrží možno 10 min, to sa mu kvôli tomu neoplatí nikam chodiť. Dokonca sa pred nemocnicou otočil, že ide späť, lebo sa mu to neoplatí, na moje prehováranie nakoniec šiel za tou mamou. Podotýkam, že náš mesačný príjem je celkom uspokojivý. Nemusel sa obmedzovať, nič mu nechýbalo, čo potreboval, si kúpil. Nebol mi oporou počas maminej choroby, počas jej smrti, ani počas obdobia potom. Vyhadzoval mi na oči, že mínam peniaze, a chodím každý deň za otcom, ktorý ma potreboval. Toto sa stupňovalo, až prerástlo do vnútornej blokácie mojej osoby voči nemu. Zistila som, že sa neviem spoľahnúť na človeka, s ktorým žijem, ktorý mi sľubil, že ma bude lúbiť, lebo ma ľúbi ako vec, nie ako človeka. Vždy, keď sa vyskytnú problémy, otočí sa mi chrbtom, a keď má problém on, čaká, že ja prídem a podám tú ruku. Rezignovala som. Priznávam, že po týchto skúsenostiach som zistila, že ma vie aj niekto iný ľúbiť, ale inak, nie majetnícky. Po dlhom opatrnom písaní som zistila, že je tu človek, ktorému na mne a mojich pocitoch záleží. Preto som v januári prišla za manželom, že takto to ďalej nejde, že si len ubližujeme, a nevidím šancu na nápravu z jeho strany, že ho už neľúbim. Že mne a synovi spôsob jeho života ubližuje, ničí nás, malý sa začal vracať do čias, keď mal asi tri roky, a začali sme navštevovať psychologičku. Musím spomenúť, že manžel, aby sa zbavil malého, si ho posadil na kolená a tie bojové hry hral s ním alebo, keď on chcel spať, tak to pustil malému, napr. taká hra, ako je Stalker, alebo Mafia, alebo Far Cry, tí, čo to poznajú, vedia, o čom hovorím. Malý si to preniesol do snov a v noci má nočné mory. Bojí sa spávať vo svojej izbe, hoci to už dobrého pol roka nevidel, ale spomienky mu zostali. Pomohla návšteva psychologičky. To ma ale úplne momentálne odrovnalo, je fakt, že odkedy manžel vie, že chcem od neho odísť a že mám niekoho, koho ľúbim, sa otočil. Snaží sa neskutočne, upratuje, vypol pc, venuje sa malému, mňa neustále bombarduje rozhovormi, výčitkami, slzami, prosí o odpustenie, mne odpúšťa, potom mi vykričí, že aj tak mi neverí, balí sa a zase sa vybalí, bombarduje ma telefonátmi, že ma ľúbi, že je nešťastný, lebo vraj všetko stratí, vyhráža sa, že mi nedá peniaze, potom zase, že mi dá všetko. Sľubuje, že navštívi lekára a tvrdí, že nám iba pomôže manželská poradňa, lebo mi vraj toho druhého vytlčú z hlavy, keď on preukáže, že má záujem zachovať rodinu. Keď som mu povedala, že je na toto trošku neskoro, že som ho prosila milion krát, podávala mu pomocnú ruku, odmietal to, vraj, láska sa dá naučiť, že aj keď ho už nelúbim, tak sa to naučím, že to časom pôjde. Cítim ľútosť, ktorá sa mieša s pocitmi, že mu beriem syna, a do toho všetkého sa mi miešajú spomienky, ale neverím mu, pretože po mesiaci zase sklamal, keď som zistila, že zase začal hrať tie hry a už to netajil, ale nechal, aby som na to prišla. Vraj sa všetko dá zabudnúť, ale musím chcieť, ja sa bojím už niečo chcieť, pretože, keď som chcela a povedala som si, bol problém a keď bol problém, musela som ho riešiť sama, lebo on nemal záujem a keď už začal mať záujem, tak jedine v tom, že vinná som vlastne ja. Prosím o radu, lebo sama som z toho strašne zmätená, a bojujem vnútorne, čo ďalej. Bojím sa zostať s človekom, ktorý mi síce tvrdí, že ma ľúbi a tvrdí, že mám mu dať šancu, aspoň kvôli tomu malému, ktorý teraz na otcovi doslova lipne, lebo zistil, že odrazu sa mu tatinko venuje celým svojím volným časom. Ďakujem veľmi pekne. Snáď mi pomôžete, ako postupovať ďalej.
Majulik, pokuste sa rozlisovat rovinu partnersku a rovinu rodicovsku. V tej druhej budete komunikovat ako rodicia ohladom syna este dlhe roky. Mozno uvedomenie si tychto rovin Vam pomoze vnimat samostatne Vas vztah. Co sa tyka manzela, ak vyrastol v rodine alkoholika je pravdepodobnost, ze forma jeho hier je len iynm typom zavislosti, navonok spolocensky viac akceptovana. Zavislosti sa daju liecit len, ak klient sam prejavi zaujem a je motivovany, malokedy vsak len natlakom zvonku. Ak by ste mali zaujem manzelovi pomoct, tak ho podporte v liecbe na hry, nakolko to prospeje aj pri vychove Vasho syna, v preruseni vzorcov spravania pre dalsiu generaciu, /syna/ a aj vo vztahoch aj pre neho osobne. V tomto smere vidim moznost, ak sa clovek lieci, je sanca na zmenu. Pri tolkych hodinach hier, a pri liecbe a hlbsom pochopeni suvislosti, preco vlastne hram atd. je nadej, inak je to obvykle tazsie. Najucinnejsia je ustavna skupinova liecba /V BB, na Murani, Pezinok a inde/ a nadvazne este pokracovat v psychoterapii. Vela trpezlivosti zelam. Rita Svihranova, psycholog, psychoterapeut, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň p. Švihranová, ďakujem za radu, manžel sa vyjadril, že by naňho pozerali ako na blázna, keby v robote povedal, že ide na liečenie, takže z jeho postoja mám pocit, že jemu to takto vyhovuje, ako to je. Nemá problém, celý problém som nafúkla ja. On si iba vypĺňal voľný čas v práci a doma. V podstate sa nezmenilo nič. Pribudlo asi iba ešte väčšie obviňovanie, že ja som zlyhala, a na všetko som mala pozerať s nadhľadom. Z mojej strany si uvedomujem to, že láska vychladla, no pomôcť mu chcem. Hoci tým, že uvažujem nad rozvodom, to z mojej strany veľmi veľká pomoc nebude. No chcem mu pomôcť v prvom rade ako otcovi svojho syna, pretože na malom začínam pozorovať tie isté návyky, ktoré videl u otca. Aby v budúcnosti dal lepší príklad, možno, aby bol v budúcnosti lepším partnerom niekomu inému. V prvom rade mi ide o syna, hoci to možno tak nevyzerá, lebo chcem rozbiť rodinu, podľa jeho slov, ale chcem, aby mal k otcovi dobrý vzťah, lepší, ako má môj manžel k svojmu otcovi. Aby si ho vážil, a aby sa ho nebál, lebo zostal mu ten syndróm strachu, že ak zvýši nanho hlas, malý sa radšej skryje pod stôl v kuchyni, alebo v obývačke, a potom v noci máme zase nepokojné sny, kde syn vykrikuje zo sna, že už bude poslúchať. Je zakríknutý v spoločnosti iných ľudí, a keď sa zase osmelí, nevie, čo s svojou energiou. Mám sa na toto prizerať? Kde je tá hranica, kedy je malému ubližované a kde je iba kladený dôraz na to, aby počúvol a on sa správa takto? Sama podľa seba cítim, že v tej domácnosti nie je ideálne ovzdušie, povedala by som, že až dusné. Ak by som sa aj vedela nejako obetovať pre tú rodinu, že nebudem hľadieť na seba a svoje potreby, túžby (napr. moja túžba študovať na VŠ, nemôžem si ju jednoducho dovoliť, nie z hľadiska financií, ale z hľadiska rodiny, vraj sa nebudem vedieť postarať o všetko tak, ako doteraz, a on ma nechce podceňovať, ale ja to aj tak nezvládnem a je to z mojej strany zbytočné, alebo túžba byť jednoducho s niekým, s kým mi je lepšie, ako s ním) , tak toto chcem podstúpiť len za tých podmienok, že sa zmení jeho postoj k sebe, že pôjde a bude sa liečiť, že dokáže sebe a nám, že má pevnú vôľu a chuť zmeniť sa. Preto stále váham, ale to je asi normálne, pretože sa bojím, že to dopadne tak isto, ako predtým, a zase mi zostanú oči iba pre plač a budem si vyčítať, že som to nechala zájsť tak ďaleko, a môj syn má zničené detstvo. Sebaobetovanie? Sebaobviňovanie? Vo vzťahu by mali robiť kompromisy obaja, približne rovnakým dielom, raz jeden, raz druhý. V mojom manželstve som tieto kompromisy robila sama. Chcem sa spýtať možno to, čo sa pýta každý: Pomôže v našom prípade manželská poradňa? Či už pozitívne, alebo negatívne, pomôže nám rozhodnúť sa, ktorým smerom sa brať? Pomôže nám nabrať odvahu vykročiť tým smerom? Ak budem vidieť snahu v pozitívum, pokúsim sa urobiť maximum, aby to fungovalo. Ak uvidím, že nie je záujem, pomôže mi to rozhodnúť sa tak, ako to viac-menej cítim, že bude lepšie, v konečnom dôsledku pre dobro nás všetkých, aj za cenu, že sa rozídeme. Asi priveľmi rozmýšľam nad tým všetkým, ale ide mi o manželstvo. Ďakujem vopred za akúkoľvek radu. M.
Majulik, poradna pomoze v tom, co popisujete, bud v ochote spolupracovat vzajomne na vztahu, alebo v odvahe hladat lepsie riesenie pre seba a dieta. To, co popisujete pocujem, ze syn ma uz teraz nasledky / strach z otca apod… / Pat rocne dieta uz videlo, poculo a odzrelo vela, takze zmiernovanie nasledkov minimalne pre syna by bolo vhodne. Rany duse sa daju hojit, ak sa pre hojenie najde dostatok casu. Je mi luto a casto to pocuvam od klientov, ze ludia sa viac boja posudzovania kolegov, susedov, rodiny a ze to byva rozhodujucejsi moment v tom, ci sa budem, alebo nebudem liecit, resp hladat nove moznosti fungovania ama so sebou alebo vo vztahu. Nie je dolezite, ci sa to vola liecenie, alebo skumanie, objavovanie hladanie niecoho noveho ku svojej a aj vzajomnej spokojnosti. Myslim si, ze malokto mal uplne harmonicke a zdrave detstvo, dolezite je si uvedomit, ci pre dalsiu generaciu a aj seba sme ochotni nieco v tych starych vzorcoch spravania, imitovania rodinnych modelov nieco zmenit tak, aby sme mohli byt stastnejsi, slobodnejsi od tienov nasich povodnych rodin. Tiene boli, su aj budu, ale mozu byt miernejsie a kazdy z mojho pohladu moze kusok niecoho posunut, o tom je vyvoj osobny, spolocensky aj vztahovy… Same sa to neudeje. Odvahu zacat inak niektore pary a niektori jednotlivci maju, a casom citia, smutok, ako doteraz zili a zaroven nadej na moznu zmenu. Klientom hovorievam, ze ak xxx rokov zili takto, potrebuju adekvatny cas na zmenu, zo dna na den sa zmena sama neudeje! Ale nezacat vobec prinasa casto zazitky, ktore uz roky poznaju… Spytajte sa manzela, ci si mysli, ze ma nadej a chut nieco zmenit kvoli sebe a aj kvoli synovi. Co napr. robi inak a co sa mu dari inak, ako zazil v detstve a v rodicovskom dome a po com tuzi, po akej zmene pre seba, svojho syna, a pre vas dvoch?. Liecit sa da aj v psychoterapii, parovej aj individualnej. O tom sa nemusi nikto dozvediet, klient je chraneny etickym kodexom profesionala. To, co popisujete, ze ste ochotna podstupit -ak sa bude manzel liecit, resp. skumat svoje potreby, spravanie, sny, tuzby atd. sa da presne ohranicit a presnejsie zadefinovat v parovej aj individualnej terapii. Niekedy sa kombinuje parova terapia s 2 terapeutmi na riesenie otazok ohladne paru, vztahu a rodicovstva a individualna terapia s 1 teraputom bud pre 1 alebo pre oboch partnerov, v ktorej sa riesia aj otazky individualne - osobne. / napr. zazitky z detstva, porozumenie sebe samemu… , Viac x som pisala, ze k parovej terapii je vhodne byt motivovany. Chut nieco zmenit v sebe, vo vztahu nespravi za vas odbornik, on vam napomoze skumat, podporit, hladat, pomenovat, porozumiet, zahojit… Uz samotne rozhodnutie a navsteva odbornika je novym krokom v porovnani s rozmyslanim osamote, alebo s priatelkou-om. Preco to je na Slovensku stale hanbou, to len tusim. Menej sa ludia hanbia hadat, pit, kricat, pobit sa atd… ako zajst ku psychologovi? nezda sa vam to zvlastne? Mozete sa rozhodnut, ci budete cakat na to, co spravi a ako sa rozhodne manzel, alebo s akoukolvek zmenou v tomto starom sposobe zivota zacnete sama pre seba a pre syna. Potom to mozete a aj nemusite manzelovi oznamit. zalezi na vas. Ak mate dojem, ze syn ma nasledky, moze so synom pracovat aj detsky psycholog a predidete tak narastaniu a vrstveniu ran na detskej dusi. Drzim Vam palce v odvahe skumat, co skutocne chcete a potrebujete a zelam vela trpezlivosti a dostatok casu pre seba na toto skumanie. Rita Svihranova, psycholog, psychoterapeut www.psychoterapeut.zzz.sk
Som vydatá 16,5 rokov, mám 2 deti - syn má 16, dcéra 11 rokov. Ja mám 39 rokov a manžel tiež. Moje problémy sa začali v októbri 2009, keď sa mi manžel priznal, že už necelý rok má pomer s jednou ženou od nich z práce. Je to jeho podriadená, o 11 rokov mladšia. Až do jeho priznania som o ničom nevedela, náš život plynul úplne normálne, bez komplikácii, neboli žiadne problémy - dokonca ani po sexuálnej stránke. Bol to pre mňa šok. Po dlhých rozhovoroch sme sa dohodli na druhej šanci, ja ho ľúbim, život bez neho som si nevedela predstaviť, preto som mu bola ochotná neveru odpustiť. On tiež tvrdil, že ma ľúbi. Náš život plynul ďalej, pracovali sme na našom vzťahu, nachádzali znova stratenú dôveru. Občas sme síce riešili problém, že ona sa mu ozvala, ale vždy to zdvôvodnil, že je s ňou iba kamarát, lebo jej nechce viac ublížiť. Teraz vo februári som iba náhodou, zistila, že sú opäť spolu. Manžel vyšiel s pravdou von, že to bolo len párkrát, aleže je to silnejšie ako on a on sa jej nevie vzdať. Psychicky som sa zosypala. Znovu sme mali dlhé rozhovory, povedal mi, že to chcel tajiť, lebo nechcel ani mne a ani deťom ublížiť a vraj čakal na vhodnú príležitosť. Problém je v tom, že ja ho stále ľúbim viac ako svoj život. Pre záchranu nášho manželstva som ochotná urobiť všetko. Tentoraz mi sľúbil, že už bude konať férovo, že s ňou preruší všetky kontakty / to predtým neurobil /. Ona má tiež dlhoročný vzťah, s rozvedeným mužom, ktorý má 2 deti, bývajú spolu. Manžel sa s ňou musel stretávať tajne, keď mala voľný byt. Ona sa s tým priateľom tiež ešte nerozišla, vraj čakala čo urobí môj manžel. S manželom sme sa dohodli, že sa pokúsime zachrániť naše manželstvo. Myslím si, že aj on je dosť zmätený, iba dúfam, že to čo teraz pociťuje k nej je iba spôsobené tým vzrušením s ich utajovaného vzťahu. Viem, že nás čaká dlhá cesta, ale ja chcem bojovať. Už len preto, aby som sa z toho všetkého spamätala, teraz sa cítim totálne ponížená a občas aj ako nejaká špina, ktorá nestojí ani za to aby o ňu nejaký muž zakopol. Neviem, či som sa rozhodla správne, to ukáže čas, ale dúfam, že áno. Nechcem už trpieť a hlavne nechcem, aby trpeli moje deti. Oni o ničom nevedia a majú s nami obidvoma veľmi dobrý vzťah a ja mám strach, že im to hrozne ublíži a poznačí to ich správanie k nám. Neviem, či mi niečo poradíte, ale ja som sa potrebovala hlavne niekomu vyrozprávať. Ďakujem.
Anna1, jedine, co ine ma napada, sa tyka vasho manzela. Ci vlastne vas manzel hlbsie rozumie, co ho k dotycnej dame taha, motivy mozu byt niekedy hlbsie, ako navonok vyzeraju, ale to sa da skumat len individualne a nie na mail. Mozu suvisiet aj s jeho rodinnou historiou alebo niecim o com vy dvaja mozno nekomunikujete, alebo o niecom, coho si nie stevy dvaja vedomí. To, co je dolezite su rozhovory. Cim by vas manzel mohol vyvazit, to co sa dostalo do nerovnovahy, aby sa casom mohol vztah harmonizovat a mohli by ste mu zacat znovu doverovat? Vas vztah ma rovinu rodicovsku a partnersku. Co znamena pre vas zachranovat manzelstvo, zachranovat partnersku, alebo rodicovsku rovinu, alebo oboje? To je tema, ci rozumiete obaja, co idete zachranovat, alebo preco potrebuje vas manzel hladat v inych vztahoch nieco - a co vlastne ide v tom inom vztahu, len o sexualitu alebo aj nieco ine? Co sa tyka vas, vzdy spozorniem trosku, ak niekto pise alebo hovori, ze miluje druheho viac ako svoj zivot. Ak sa nevera opakuje zvazte, ci by ste spolu, alebo manzel nenavstivili odbornika, ak mate zaujem vztah udrzat a rozvijat inak, ako doteraz. Psychologicka, psychoterapeutka, Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Nemám dobré skúsenosti s manželskou poradňou v Humennom. Vyhľadala som pomoc, kvôli psychickému, fyzickému, ekonomickému a socialnému týraniu, ale posudok znel v môj neprospech, pretože pani z manželskej tam uviedla, že manžel je ochotný sa zúčastniť spoločného sedenia a ja ho odmietam. Ale nebolo tam uvedené, že je to z dôvodu týrania a v takýchto prípadoch sa spoločná mediácia neodporúča. Nikto neberie do úvahy, že som musela opustiť spoločné bývanie a nasťahovala sa do malého bytu aj so štyrmi deťmi. Že auto a všetky naše spoločné peniaze zostali manželovi. Na štyri deti mám dané výživné po 35 eur. Manželskú poradňu som vyhľadala s dôverou, že mi pomôžu a oni pomáhajú tyranovi. Skôr sa uverí bankárovi v obleku, ktorý im nahúcka, že on celý život žije pre rodinu, že to sú spoločné nezhody, ktorými trpia deti. Práve deti mi otvorili oči, aby som s tým začala niečo robiť. Keď už ani odborníci neveria žene, ktorá by len tak bez príjmu (som na materskej), opustila pána úžasného, keď psychológ nahráva tomu pánovi úžasnému, lebo on je bankár, má konexie a vybaví si aj nemožné, tak už neverím ničomu. Osobne by som už manželskú poradňu nenavštívila. Možno v inom meste, kde nikto nepozná môjho manžela.
Pekný deň, prešli dva týždne, a môj manžel sa odsťahoval. Problém vyriešil úverom na 10 000 eur a kúpou auta a ešte v ten deň si zbalil veci a odišiel. Po týždni si uvedomil, čo sa deje a chce sa vrátiť späť. Ale čo sa tým vyrieši? Konečne sme sa so synom vyspali, načerpali silu, obaja sme boli chorí a ten kľud, čo sme mali, sa nedá zaplatiť. Detská psychologička nám len potvrdila to, čo som si stále myslela, že on si myslí, že peniazmi sa dá udržať rodina. Manžel si úver zobral preto, aby nás udržal pokope ďalších 5 rokov. Hoci to popiera, zaujímalo by ho napríklad to, že malý má horúčky, a on si ide do predajne vyberať nové auto a potom sa s tým pochváliť rodičom, kde ho samozrejme poľutujú (ktorá matka by neľutovala svojho syna?) a príde si domov, ako keby sa nič nedialo večer. Rečami sa dá ľúbiť nekonečne, no skutkami - je to bieda. Stále opakuje, ako nám bude dobre, ako nás zoberie na dovolenku, že malému všetko kúpi. Po takmer dvoch týždňoch si uvedomujem, že máme kľud a malý je spokojnejší, je samozrejmé, že sa pýta na tatina, prečo je tam, kde je. Ale nemá problém spať v noci, nebudí sa, naje sa, nevyžaduje si toľko pozornosti, nekričí, vieme sa normálne v klude zahrať, najesť, obliecť, dokonca v škôlke mi pani učiteľka potvrdila, že je pokojnejší, nie je to veľký posun, ale že si to všimli. Manžel sa ľutuje, že je vo vyhnanstve, že chcem, aby malý nanho zabudol, čo nie je pravda, pretože s malým môže byť vždy, ked mu to vyhovuje. Keď ho má v starostlivosti on, na druhý deň mi vyčíta, že som si urobila volný deň a on sa mu venoval. Že ho k nemu len odložím, čo nie je pravda, ale hádať sa s ním nechcem. Chcela som hľadať riešenie pre nás všetkých, nech by bolo akékoľvek, no k psychológovi odmieta ísť, lebo vraj, všetci držia moju stranu, na chvíľku hovoril s detskou, ktorú navštevujeme s malým, a usúdil, že drží stranu mne. Keď som mu vravela, aby sme navštívili manželskú poradňu, tak jedine vtedy, ak to bude vyhovovať jemu, on si predsa voľno kvôli tomu brať nebude. Viem, že sa dá dohodnúť na všetkom. Robím ústupky, ale nejde to takto donekonečna. Pekne ste to napísala pani doktorka, aby som mala odvahu skúmať, čo skutočne chcem a potrebujem, nechcem byť sebecká, ale keď vidím, že ten pokoj prospel nielen mne, ale hlavne synovi, tak viac menej mám rozhodnuté. Skúmaním svojich a synových potrieb som prišla na to, že hoci sa nám bude žiť ťažšie, ten pocit pokoja sa nedá ničím kúpiť ani zaplatiť. Len treba zobrať tie všivavé peniaze na jeho vyplatenie, keďže je úver na nás ako manželov, ja ďalší úver nedostanem, pravdepodobne. No za ten pocit slobody a pokoja nám to so synom stojí. Ďakujem za povzbudivé slová od Vás.
Majulik, poradte sa s pravnikom ohladne materialnych veci. Nerozumiem, ak ste manzelia, ze manzel dostal uver aj bez vasho suhlasu, resp. podpisu? Ak sa manzel pre taketo rozhodnutia neradi s vami, hladajte aj vy pre seba ochranu a pravne poradenstvo. Suhlasim s vami, ze klud pre Vas oboch so synom je velmi dolezity, minimalne na to, aby ste nabrali silu dotiahnut veci smerom, pre ktory sa rozhodnete. Drzim palce. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Myslím, že je načas začať riešiť aj toto, pretože nás to úplne rozdelilo. Stále rozhoduje o tom, či mám vôbec nárok na peniaze pre malého, alebo nie, potom ma odprosuje, zase sa vyhráža. Máme rozdelené účty a má taký príjem, že mu úver vyšiel bez problémov. On sa neporadil, prišiel domov s tým, že má vybraté auto a na druhý deň si ho kúpil. Nechcem už takto žiť a naplno si uvedomujem, že ten život čo ma čaká, bude ťažší, ale pokojnejší, aspoň čo sa manželského zväzku týka. Ako budeme vychádzať spolu ako rodičia si netrúfam povedať dopredu, pretože podľa môjho názoru potrebuje ambulantnú liečbu, aby si uvedomil dôsledky jeho správania. A keďže toto nie je ochotný podstúpiť, som viac menej presvedčená o tom, že fungovať to nebude. Nech by som urobila čokoľvek. Je mi toho všetkého ľúto, ale ľutovať by som nemala jeho, ale seba, že som dovolila, aby to zašlo až tam, kam to zašlo a malého, pretože má vo všetkom chaos. Idem hľadať právnu pomoc, a Vám ďakujem za povzbudivé slová, veľmi mi pomohli. Ešte raz ďakujem. M.
Majulik, synovi vysvetlite, ze ak si rodicia nerozumeju, neznamena to este, ze ocko ho nema rad. Pohladajte priklad napr. ak si syn niekedy nerozumel s kamaratom apod. Jedna cast je vas vztah s manzelom a ina jeho vztah k synovi. Pokuste sa nebranit mu v tom a dohodnut sa s nim v poradni trebars u detskeho psychologa na pravidlach, aby ste syna do vasich sporov nezatahovali a nezatazili tym, jeho detsku dusu. To, ze ma manzel svoje osobne problemy, ktore neriesi, este neznamena, ze by nemohol byt dobry otec. Kazda kriza, oddelnie partnerov nieco pohne a smer uvidite, neda sa predpovedat vsetko. Ak je niekto naozaj zavisly, casto to byva nahrada za nieco hlboko citovo neuvedomene, potom by mohlo byt oddelenie pre manzela aj citovo neprijemne, hovorim zamerne v podmienovacom sposobe, lebo su to len hypotezy, nakolko vasho manzela nepoznam a nakoniec, ani vas osobne. Vnimajte svoju energiu a setrite si ju smerom, ktory je pre vas dolezity, nakolko aj pre vas to bude trochu zataz. Z vasich riadkov vnimam aj vasu silu, doverujte jej a skumajte a rozvijajte ju, sama s odbornikom, v sporte, tanci, kdekolvek vas napadne, ze by vam to mohlo pomoct. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobry den, chcela by som poprosit o radu. Skusim v co mozno najsirsom spektre popisat situacie, ktore ma postretli a ktore ma trapia. Mam 36 rokov, som vydata 16 rokov a mame spolu 9 rocnu dcerku. Moje problemy zacali asi pred 8 rokmi, kedy som si uvedomovala, ze moj manzel mi neprejavuje lasku, tak ako by som si to predstavovala. Zili sme spolu ako dvaja najlepsi priatelia, vychovavali sme spolu nasu nadhernu dcerku a nasa komunikacia sa obmedzila na prakticke veci. Spominam si, ako som svojmu manzelovi velakrat urobila scenu s tym, ze takto zit nechcem, ze mi to takto nevyhovuje a ze ja potrebujem k svojmu zivotu aj vasen. Avsak pre mojho manzela to boli len prazdne slova, sam sa uzatvaral do seba a nic sa nemenilo. Ak som chcela nejaky intimny styk, muselo som to vzdy iniciovat sama.
Zhruba pred tromi rokmi som po internetovej diskusii nadviazala milenecky vztah s 50 rocnym muzom, s ktorym sme si velmi rozumeli. Obaja sme boli umelecky zamerani, posunul ma v tejto oblasti do dalsich dimenzii. Spoznala som pri nom to, co som so svojim manzelom nespoznala. On je taktiez zenaty a tvrdil, ze zije v nefunkcnom nazelskom zvazku. Nas vztah sa stupnoval, az do takej miery, ze som zacala uvazovat, ze uz nechcem dalej zostavat vo vztahu so svojim manzelom, ale chcela by som skusit zit s nim, pripadne ak nie s nim, tak hoci sama s dcerou. Urcite tu zohrala rolu aj situacia, ze o priatela sa zacala zaujimat ina zena. Situacia dospela do takehoto spadu: Manzelovi som povedala, ze s nim uz nechcem nadalej zit, ze radsej budem sama, alebo s milencom ako s nim. Milencovi som povedala, ze to teda chcem skusit s nim.
Avsak, po tejto situacii sa manzel neuveritelne zmenil. Zacal o mna bojovat, jeho spravanie sa uplne zmenilo, zacal mi prejavovat vsetko to, co mi doteraz absentovalo.
Na druhej strane mi milenec vycital, ze som dala sancu obom, ze hram na dve strany a prerusil so mnou akekolvek spojenie. Este v ten isty den, ako sa dozvedel, ze som sa milovala so svojim manzelom, utekal k tej druhej priatelke a miloval sa s nou. Nasledovala dost nechutna mailova komunikacia ako s nim, tak aj s nou, pricom som sa akurat od nej dozvedela aka som najhorsia na celom svete. On so mnou komunikovat nechce, svoju akukolvek chybu si priznat nechce, odmieta stretnutie, aby sme to mohli ako dospeli ludia ukoncit. Vyblokoval ma na Facebooku, taktiez som bola vyblokovana aj jeho priatelkou. Jeho priatelka na FB neustale dava najavo prislusnost k nemu, neustalou zmenou mena, kde nezabudne zdoraznit, ze patria k sebe.
Aj ked so mnou odmieta komunikovat, ja sa nemozem jednoducho odputat od tejto situacie, denne niekolkokrat cez „falosny“ profil kontrolujem statusy oboch, dokonca aj jej dcery.
Taktiez sa pokusam mailom vyvolat nejaku komunikaciu, avsak bez uspechu.
Na druhej strane, moj manzel je uzasny. Chova sa neskutocne chapavo, vidim na nom, ze je stastny, ked moze byt so mnou, ked ma moze masirovat, dotykat sa ma. Mne jeho dotyky nevadia, pokial nie su sexualne, sexu sa vyhybam.
Verim, viem, ze tato zmena je trvala, uvedomil si, vsetky dosledky a prejavil maximalnu ochotu sa zmenit. Pochopili sme spolu, ze vlastne ma stale miloval, stale som bola pre neho pritazliva, avsak bohuzial mi to nevedel prejavit. Dalsim rozoberanim tychto situaci, v snahe najst dovody tychto problemov sme dospeli k poznaniu, ze toto jeho spravanie ma korene v detstve, kde v jeho rodine nikdy nebolo a doteraz nie je „normalne“ si prejavit lasku. Obaja sme k sebe maximalne uprimni, verim a doverujem mu. Avsak necitim k nemu lasku a vasen. Popisala by som to asi tak, ze tolko to vo mne utlmoval, az tu vasen vo mne uplne udupal.
Chcela by som poprosit o radu ako dalej. Na jednej strane vidim, ako manzelovi ublizujem tym, ze mu neviem povedat, ze ho milujem, nechcem mu davat falosnu nadej, som zmierena s tym, ze sa mozno dohromady nikdy nedame. Vidim, ze on si nepripusta stav, ze by sme spolu neboli, velmi sa snazi, a nielen snazi, vidim, ze sa skutocne zmenil. Stale citim taku tazobu v hrudi, mozno od tej zodpovednosti za nasu rodinu a za to, ze neviem, ci sa to podari zachranit. Chcela by som zachranit nas zvazok, ale bez pritomnosti vasne a lasky v mojom srdci neviem, ci to bude mozne. Stale mi lieta v hlave aj pocit sklamania, ako som mohla byt taka a uverit milencovi, ze to bude dobre a pri najblizsej moznej prilezitosti ma hodil cez palubu. Strasne ma sklamal ako clovek.
Prosim o radu, ako dalej postupovat, ako sa pokusit dat do poriadku po tomto nase spolocne manzelstvo, a potrebujem sa hlavne dostat z toho sklamania, ktore mi sposobil milenec, lebo ma to stale neuveritelne tazi, neviem sa z nicoho tesit ani poriadne na nic sustredit. Dakujem velmi pekne za pochopenie a odpoved a akukolvek radu.