Pavel, precitajte si knizku od Ericha Froma - Byt nebo mit, mozno vam pomoze priblizit a ujasnit niektore veci. Citit lasku by mohlo prinasat viac radosti. Novy vztah nadviazete, ak bude pre vas vhodny cas. Mozno tazko opustate a viazete sa na stare veci, zazitky a spomienky. Ked niekto niekoho opusti, druhemu to casto prinasa otras, ako keby symbolicku smrt, ktora moze prinasat smutok, hnev. Z toho, co popisujete sa mi zda, ze vy zatial potrebujete tento vnutorny vztah k byvalej partnerke drzat a nie pustit. Pokial to takto potrebujete a neuvazujete o vasom “opustani” citovej vazby k nej, tak sa da tazko zacinat s otvorenou dusou a myslou nieco nove. Vy ste ten, ktory citi a rozhoduje sa, ci chce opustit stare a vytvarat podmienky a podu pre nove veci, zazitky a vztahy. Tie pekne veci z minulosti mozu ostat oporou do noveho “zivota” V kazdom vztahu su aj pekne aj menej pekne zazitky. Oboje moze byt startovacim bodom. Rita Svihranova, psycholog, psychoterapeut. www.psychoterapeut.zzz.sk
Dobrý deň, som 6 rokov vydatá a máme 5 ročného synčeka. V týchto chvíľach prežívame veľkú krízu. Manžel začal mať po svadbe ku mne nadmieru žiarlivý a majetnícky prístup. Vďaka tomu dochádzalo medzi nami k nedorozumeniam, taktiež sme bývali v dome svokrovcov, čo tiež neprispelo ku kľudu a v neposlednej miere bol muž dosť závisí od rodičov, všetky naše problémy riešil s nimi a ja som sa dozvedala o všetkom ako posledná. Bohužiaľ nám dnešná náročná doba nedovolila sa osamostatniť a myslím, že to mužovi aj vyhovovalo. Roky plynuli, dal sa na podnikanie, prácu končil v ranných hodinách a tak sme sa veľmi odcudzili, nechcel somnou komunikovať, bol nervózny, agresívny. Proste hrôza. Podnik skončil a on sa zrútil. Posledný rok ma neustále obviňoval z nevery, klamstva, podstupovala som psychický, fyzický i sexuálny nátlak. Už som bola aj som psychicky na dne, bála som sa ho. Všetko sa vyhrotilo jeho napadnutím pred našim synom, keď som skončila s otrasom mozgu v nemocnici. Okamažite som sa zbalila a aj so synom a odišla k mamke. Manžel prosí, ľutuje, plače, sľubuje, že sa zmení. No veľakrát predtým ma vyhadzoval z domu a ja som sa stále po jeho prázdnych sľuboch vrátila, no bolo to stále horšie. Požiadala som o rozvod. Pred mesiacom sa mi priznal, že raz keď šiel vyčerpaný v noci z práce s “kamarátmi” sa opil a jednorázovo ma podviedol. Vravel, že toho oľutoval, hneď po tom ako sa to stalo a že od vtedy sa nenávidí a vie ako veľmi mi všetkým ublížil a že on vyhľadá pomoc. Je skutočnosť, že začal chodiť ku klinickému psychológovi, ktorý hádam príde na to prečo sa takto správal. Mám však obrovskú neistotu, čo robiť, pretože ho mám stále rada. Rozvod určite chcem, no prosil ma aj napriek tomu o ďalšiu šancu, aby mi dokázal, že ma skutočne miluje a chce s nami byť. Prosím, čo by ste robili na mojom mieste. Dať mu ešte potom šancu, alebo sa sústrediť na nový život.
Sehy, ziarlivost a agresivita, fyzicky a sexulany natlak, ktory popisujete sa nemenia zo dna na den. Myslim, ze spolupraca vasho manzela so psychologom potrva dlhsie, ak manzel vydrzi. Mozna je okrem jeho individualnej psychoterapie aj parova psychoterapia alebo aj dlhodobejsie liecenie v liecebni. Spravanie manzela bude mat pravdepodobne hlbsie priciny. Vas syn potrebuje klud a nie taketo vzory agresivity a nasilia. Zvazte v spolupraci s odbornikom, ako dalej pokracovat vo vasom vztahu a zaroven pokracovat v dlhodobejsej liecbe, ktoru povazujem za dolezitu. Doporucila by som samostane byvanie vo vasom pripade, nie u svokrovcov. Okrem toho vasho syna chrante, taketo zazitky nemaju na jeho dusevny vyvoj dobry vplyv. Jedna vec je vas vztah s manzelom a druha vec je vytvarat zdrave prostredie pre vyvoj synceka. Ani jedno nevylucuej druhu sancu, sama budete najlepsie citit, kedy pride ten spravny cas, aby ste mohli zit v klude a nie v napati. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Ďakujem Vám veľmi pekne za odpoveď. Vo všetkom máte pravdu, takýto názor mám aj ja. So synčekom žijeme stále oddelene od manžela, no často je s ním v kontakte. Je to ťažké, pretože má syna naozaj rád a aj syn jeho, hoci sa často stáva, že mi syn povie, že nikdy nezabudne na to, čo mi tatik spravil. Som úplne bezradná, muž je teraz milý, ohľaduplný, stále mi chce pomáhať a byť s nami, no ja si stále myslím, že je to hlavne tou samotou a neviem, či niekedy uverím, že sa takýto človek, ktorý robil to čo robil dokáže zmeniť natoľko, že by sa do nášho života vrátila radosť a úsmev. Viete najhoršie pre mňa je to naťahovanie času. Skutočne stále uvažujem, či by nebolo najlepšie s tým všetkým skoncovať a začať odznova, veď nikdy nikto nevie, čo bude, možno ešte aj na nás so synčekom čaká človek, s ktoým si užijeme srandu a budeme šťastný. Možno u mňa je to trošku aj strach, že už ostanem navždy sama, no aj tak váham, či by aj život osamote nebol oveľa lepší ako znovu sa pokúšať o obnovenie niečoho, čo bolo pre mňa kedysi peklom. Ešte raz Vám veľmi pekne ďakujem, pomáha to, keď človek pozná názor nestrannej osoby.
Sehy, liecba manzela pokracovanie spoluprace so psychologom je dolezite aj kvoli kontaktu syna s otcom. Tento vztah je dolezite udrziavat a preto trvajte na tom, aby manzel spolupracoval s odbornikom, ak chce mat zdravy kontakt so synom. Priciny takehoto agresivneho spravania maju niekedy povod v historii viacerych generacii rodiny, preto sa tazko skuma a lieci na par sedeni. Motivacia vsak ma byt manzelova viac ako natlak na liecbu zvonku. Niekedy aj agresivni ludia maju viacere “tvare”, pokial nespoznaju svoje vnutorne hlbsie dovody na agresivitu, nie je jasne, kedy a v ktorom momente vystupia na povrch. Cas ukaze, co vy ako zena potrebujete pre seba, rola matky je ina ako rola manzelky a partnerky. Doverujte svojej intuicii a rozlisujte pre seba co potrebujete ako partnerka a co ako matka -rodicia pre dieta. Rita Svihranova.
Momentálne moje potreby sa nedajú zosúladiť s potrebami pre môjho syna a preto viem, že si radšej vyberiem cestu lepšieho a krajšieho života pre synčeka, ako sa prispôsobiť svojim potrebám a unáhliť nejaké rozhodnutie, ktoré by mohlo mať vážne dôsledky hlavne pre neho. Som objednaná na sedenie u klinického psychológa, ktorého navštívil môj “ešte” manžel, poradím sa aj s ním a uvidím. Rozhodne na rozvode trvám a čas mi azda sám pomôže a vyrieši všetko bolestivé. Buď ešte v živote stretnem svojho “manžela” zmeneného - na čo budem potrebovať skutočné dôkazy a nie len prázdne reči, alebo mi osud dopraje stretnúť dobrého muža, ktorému sa oplatí venovať svoju lásku a dôveru. Ak sa nenahneváte, rada by som sa s Vami ešte poradila ak by nastali nejaké zmeny. Veľmi to človeku v mojej situácii pomáha. Zatiaľ Vám ešte raz pekne ďakujem a prajem krásny deň.
Dobry den, som 18 rokov vydata. Moj muz ma krizu stredneho veku. Ma motorku, frajerku a vazne rozmysla, ze sa od nas s detmi odstahuje. Vela sa rozpravame, nerobim sceny, ale neviem, ci to tak to ja vydrzim. Neviem co mam robit. Stale mi vravi, ze mam pockat, ale do kedy a chcem vobec na nieco cakat? Prosim poradte mi, neviem co mam robit. Dakujem za pochopenie. Pekny den.
Drse, aj vas zivot bezi, ak ste spokojna s cakanim je to OK. Ak potrebujete aj vy nieco ine, potom vas cakanie brzdi, v tom, co vam chyba. Tu niet rady, nakolko kazda zena je ina. Vacsina zien neveru velmi tazko znasa, a riesia to roznymi sposobm. Vas manzel si je vami isty, uziva si a vy cakate. Myslite si, ze by bol aj on taky velkorysy, keby to bolo opacne? To, co vnimam je, ze jedna vasa cast je nespokojna s danym stavom a ina caka, je tu este nieco dalsie, co vas napada? Ak by sa manzel “vratil” uz to aj tak bude inak, ako predtym, ako? To sa neda povedat. Nie je nam jasne, ci byva mimo vasho domu, alebo s vami, ako casto je prec, co mate este spolocne? Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Ahoj drse, nie som odbornik, ale suhlasim s p. Ritou v jednej veci, skus sa na to pozriet z pohladu, ci by on bol taky trpezlivy a poviem ti pravdu, ja som velmi umierneny clovek, ale cakat na takeho chlapa, ktory si udrziava frajerky a motorku a na mna kasle, daj mi jeden dovod preco cakat? Ale fakt jeden jediny… Ak si leniva na zmenu, tak je to bohuzial ale tvoja chyba, lebo zmena je niekedy super vec, vie cloveka osviezit a znova zacne zit, svojho stareho uz poznas, vies co od neho mozes cakat a vacsinou sa ludia nemenia, na to nemusis ani pozerat filmy, staci sledovat v rodine alebo okoli, raz niekto chlasta, tak chlasta, raz niekto deti bije, tak ich bude bit stale, raz za cas sa stane zazrak a clovek sa da dokopy, ale musi mat velku motivaciu, raz si chalan zvykol chodit za frajerkami, ak ho co len trocha nastves v buducnosti, pojde uz do isteho - vyskusaneho, nebude sa toho ani bat, ani zdrahat.
Drse, janka - z mojho pohladu, to co nazyvate lenivostou na zmenu sa skor dotyka obav, zo zmeny. Su ludia, ktori zmeny robia lahsie a su ludia, ktori sa zmeny velmi obavaju, pretoze nevedia do coho pojdu. Drse nevie, ako bude zit materialne, kde by byvala, kto by ju z rodiny a znamych podporil, kolko by mala penazi na zivobytie a ci by ostala sama zit, alebo mala casom odvahu hladat noveho partnera. Ked prestanete po nevere doverovat, tento strach a znizena dovera a sebadovera vas sprevadza este chvilu dalej, aj po odstahovani. Preto je dolezite na takuto zmenu v zivote zbierat odvahu, zvysovat svoje sebavedomie, posilnovat vsetky dostupne vnutorne zdroje sily na to, aby si zena / a niekedy opusteny muz “nevernou zenou” / hlbsie uvedomili, co bolo pricinou nevery. V kazdom vztahu skor vnimam neveru ako dôsledok niecoho, bud nespracovanie procesu starnutia, alebo neriesenia niecoho vo vztahu partnerov / komunikaciu, sexualitu apod… / ,alebo neriesenia svojich vlastnych vnutornych problemov a konfliktov v sebe samom, ktore sa partnera az tak netykaju, Je dobre si uvedomovat rozne suvislosti v kazdom partnerskom zivote-svoje individualne problemy / psychicke, zdravotne, fyzicke… /, vztahove problemy-komunikacne, citove, sexualne… / rozlisenie toho, co je podstatnou pricinou, toho, co sa deje - dialo vo vztahu moze sebavedomie posilnit. Niekedy aj pravda a dozvedenie sa o sebe, o partnerovi to, o com sme nerozmyslali moze cloveka posunut dalej … smer je individualny, moze vztah obnovit a rekonstruovat, moze vztah ukoncit. Potom je dolezity sposob a forma ukoncovania vztahu. Ja zastavam nazor, ze zmena je lepsia, aj ked prinasa niekedy smutok a lucenie so starym sposobom myslenia, zitia. Podla mna je lepsia zmena ako bezmocne cakanie. Bezmocne cakanie je zase niekedy zdanlive, je casom, v ktorom clovek mobilizuje sily a odhodlava sa k niecomu, akoby priprava na nieco, co bude potom, neskor. Mobilizovanie svojich sil a odvahy k zmene uz samotne umoznuje nejaky pohyb, motivaciu a znizuje bezmocne cakanie. V uvedomovani si sirsich suvislosti toho, co sa deje v nas moze podporit odbornik. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Milá Rita, máte pravdu. Je si mnou istý a vie, že tu budem pre neho vždy. Neviem, či by bol taký veľkorysý aj on, asi nie. Bývame spolu a okolie a nik nič nevie. Je to vo mne a ja naozaj čakám, čo bude. Verím, že sa spamätá. Priateľka je jeho kolegyňa a verím aj jej, lebo má malé deti. Možno som naivná, ale ja naozaj inú možnosť v sebe nepripúšťam. Teraz si asi položíte otázku, tak načo som chcela radu. Bojím sa, aby som ja neurobila v tej bolesti hlúposť. Napadá ma rôzne riešenie od tých radikálnych, po banality. Nezvláda to tak, ako som si myslela, niekedy sa mi zdá ľahšie zo všetkým skoncovať. Strašne ma to bolí co sa stalo medzi nami.
Mila drse, ste schopna vnimat, ci ten stupen bolesti nejde na ukor vasho zdravia? Tam je podla mna hranica, kde je dobre sa vediet ochranit, aby clovek pod vplyvom hormonov, ktore s spustaju pri strese, strachu a bolesti sa nerozhybala vlna chorob. Viete, co je pud sebazachovy, vnimate ho u seba, alebo ste schopna ist az za svoju hranicu na ukor seba a zdravia? Myslim na vas aj niektore zeny, ktore niekedy musia ochoriet, aby si tutu hranicu sebazachovy uvedomili. Chcem verit, ze to nebude vas pripad, ze sa predsa dokazete chranit. Psychika, dusa a telo su prepojene, niekedy telo vysiela signaly, ktore nevnimame a zosilnieva ich, aby sme ich vnimali vo forme ochoreni. Rita Svihranova, www.psychoterapeut.zzz.sk
Ďakujem, súhlasím, snáď to dobre dopadne pre drse. Prajem vám obom pani. Rita a drse pekný večer.
Ahojte. Som 11 rokov vydatá. Máme 2 deti, 10 r. a 1 r. Problém je v tom, že si s manželom nerozumieme a myslím, že sme si ani nikdy nerozumeli. Nevieme spolu komunikovať, každý čo i len pokus o riešenie problému skončí hádkou. Ja si myslím, že na vine je on, pretože, celá domácnosť je na mne, nákupy, úrady, deti, všetko riešim ja. On je prakticky stále preč, keď nie v práci, tak na dvore, v garáži, hockde, len nie s nami. A práve to mu neustále vyčítam. Všetko čo poviem, otočí proti mne. Keď chcem riešiť problém vo vzťahu, on mlčí, ignoruje ma, a za všetko môžem ja, lebo vraj kričím. No nekrič, keď ma vytočí. On si chybu neuzná. V minulosti mi bol aj neverný, ale odpustila som mu. Neviem čo ďalej, zvažujem rozvod i keď ho mám stále rada. Okrem iného ani intímny život nie je nic moc. 1-2x do mesiaca. Pod chvílou ho niečo bolí, preventívne, aby som ho neotravovala. A tak ja volný čas trávim pri počítači. Vždy si nájde zámienku čo je na vine, ale svoju chybu si neprizná ani keby bomby padali. No som toho názoru, že zbytočne ostávame spolu, keď si nerozumieme, možno s niekím iným by sme mohli byť šťastnejší. Dík za každú reaakciu na môj príspevok.
Angie2977, predstavte si ako dlho chcete este tak zit, ako doteraz. To vam snad pomoze zvazit svoje priority a ciele do dalsich mesiacov, rokov. Komunikacia je min. o 2 ludoch, ak jeden nespolupracuje, byva to tazke, tak, ako to popisujete. Komunikacii sa podla mna da rovnako ucit, ako comukolvek inemu - jazykom, novym sportom apod. Nekomunikovanie byva najcastejsie odzrete z povodnej rodiny, alebo byva dosledkom nejakych tazkych zazitkov z detstva / alkohol, rozvod, psych a fyz. tyranie, tazke choroby atd… / V niektorych vztahoch sa prenasaju tradicie, zvyky delby prac na muzske / v praci, okolo domu, auta… apod / a zenske-v domacnosti, s detmi a ticho, bez vzajomnej dohody, ze takto to chceme my dvaja mat, sa to prenasa z generacie na generaciu. Kazda mlada rodina ma pravo sa dohodnut na svojom novom style spolubyvania, spolu hospodarenia a delby prace. To vsak malokto robi a dohaduje sa este pred manzelstvom a potom byvaju mladi prekvapeni, ako sa to deje. Intimny zivot ma vacsiu sancu fungovat, ak sa komunikuje a je vzajomna spokojnost, ak su uz konflikty, tak dosledkom je znizena chut na sex s partnerom. Partneri sa malo ocenuju za to, co je dobre, pekne a ak sa neocenime, nepochvalime, nepodakujeme, len vytykame nedostatky, zmizne chut, radost, vasen, tuzba porozumenie a laska. Ak si myslite, ze je sanca na zmenu, a vnimate este zrnka lasky, navstivte odbornikov a ucte sa spolu komunikovat tak, ako keby ste sa prihlasili do nejakeho kurzu / jazykoveho, tanecneho a pod … / Pri obojstrannom zaujme sa to da rozvijat. Rita Svihranova, psycholog, psychoterapeut. www.psychoterapeut.zzz.sk
Ďakujem za odpoveď. Ja som tiež toho názoru, že keby sme vedeli spolu komunikovaťm, bolo by všetko lepšie. On vyrastal v prostredí, kde otec bol pán a mama musela čušať, ale keď bol malý, tak jeho mama bola vážne chorá a o deti sa staral otec, dodnes napr. varí. Môj muž to nerobí, žije v predstave, že žena má robiť všetko a trpieť manželove nedostatky. Ja však nie som ten typ, čo mu vyhovie. Navrhla som mu manželskú poradňu, v minulosti ju odmietal, teraz som prekvapená, že súhlasil. Asi si uvedomuje, že je to fakt vážne. Tak uvidím, či nám to aspoň trochu pomôže i keď veľké šance tomu nedávam. Lebo podla mňa je to o jeho zlej povahe a odmietaní prispôsobiť sa.
Dobrý deň. S manželom sme spolu od osemnástich rokov, šesť rokov sme spolu chodili a dvanásť sme manželia. Prvé roky nášho vzťahu boli celkom dobré aj keď občas sa vyskytli nezhody, ktoré sme, ale vždy sa snažili vyriešiť, ale väčšinou viac ja ako manžel. Najskôr sme bývali u mojich rodičov, kde začali prvé problémy. Veľakrát sa nám hlavne mama miešala do vecí, ktoré sa jej netýkali, vznikali hádky. Keď mal syn tri roky, kúpili sme byt a presťahovali sa, začali sme žiť sami a niekoľko rokov nám bolo dobre. Po čase som chcela druhé dieťa ale bohužiaľ sa nám nedarilo, bola som na rôznych vyšetreniach, laparoskopii… manžel mi nikdy nepovedal, že nechce druhé dieťa aj keď musím priznať, že čím ďalej tým menej chcel. Otehotnela som až skoro po desiatich rokoch a odvtedy nám to s manželom ide “dolu vodou”. Jeho reakcia na to, keď som mu povedala, že som tehotná, bola negatívna. Ale o dva dni už názor zmenil a na dieťa sa tešil, ja som ale z toho ako reagoval bola nešťastná, nečakala som to. Prvé mesiace bol celkom spokojný, ja som bola strašne šťastná, ale postupne som videla že on nie … Bol zamyslený, začal stále viac odchádzať preč, keď som s ním chcela komunikovať odmietal, keď sa syn narodil chvíľu bolo dobre, ale cítila som, že náš vzťah nie je v poriadku, nepomohol mi vôbec pri malom, domov chodil nahnevaný, nadával, nezaujímal sa o staršieho syna, vlastne vôbec o rodinu a asi pred rokom sa mi priznal, že sa zaľúbil do inej ženy a chce sa rozviesť … odišla som od neho, ale o pár dní povedal, že si to rozmyslel, aby som mu prepáčila a chce byť so mnou, možno mesiac bolo dobre, ale potom zase začal chodiť do baru v ktorom robila ona barmanku, tiež som mu našla smsky od nej, tak vlani pred vianocami som od neho odišla, sľuboval a sľuboval, že s ňou skončí čo aj urobil, aspoň doteraz neviem o ničom a tak som sa opät vrátila. Ale nie je to dobré. O rodinu sa starám v podstate sama … on veľa času trávi mimo domu, vždy si nájde nejakú zámienku, aby nemusel byť so mnou a deťmi, prakticky sa chodí domov len najesť a vyspať. Prácu má takú, že si sám plánuje, takže keby chcel trošku času pre rodinu by si určite našiel. Keď sa s ním chcem porozprávať, tak ma ignoruje alebo sa iba pohádame, nerozumieme si čím ďalej tým viac, chcela by som, aby sme žili ako rodina. O domácnosť sa starám sama, domáce práce, nákupy, deti… a intímny život je stále horší a horší, posledné tri - štyri mesiace už vôbec nechce so mnou nič mať, jeho reakcia je že ho to nebaví. Som zo všetkého nešťastná, do poradne manžel povedal, že nikdy nepôjde, preto by som Vás chcela poprosiť o Váš názor psychológa. Ďakujem veľmi pekne
Dobrý deň pani Rita, ozývam sa ešte raz, teraz už ako rozvedená žena. Chcem sa vám podakovať za všetky tie rady, ktoré ste mi dala, dakujem za podporu, ktorú som od vás cítila. Rozviedli nás paradoxne v deň sobáša. Ešte sme neboli ani vonku zo súdnej siene a už manžela trápilo odškodné. Nečakal ani minútu. Neprejavil lútosť nad ničím a ako som sa dozvedela, mal priateľku, s ktorou udržiaval pomer už niekolko mesiacov. Tri týždne po rozvode sa spolu sťahujú do spoločnej domácnosti. Som velmi rada, že som sa dokázala zmobilizovať a urobiť pre dobro svojho syna a seba maximum. Žijeme si spokojný život, v rámci možností a neľutujem, že som urobila tento závažný krok. Ešte raz Vám chcem podakovať za podporu a želám vám všetko dobré v dalšom živote. Verím, že aj na mna a môjho syna čaká konečne to pokojné šťastie. Nič nie je zadarmo. Ale za pokoj sa oplatí bojovať. Krásne dni, Majulik
Majulik, dakujem za priania aj ja vam zelam uzivanie si vasho vysnivaneho pokojneho stastia. Ste prikladom pre zeny, ktore maju obavy robit kroky a rozhodnutia, ktore vnutri citia. Niekedy je lepsie zit sam-sama aj s dietatom, ako v konfliktoch, nezaujme a prazdne. Na pekny vztah by mali byt dvaja a vztah, ak neprinasa viac pekneho a radostneho, ako vo vasom pripade. Je tazke sa prizerat, nie to este zit v nom… zelam vam so syncekom hladanie toho, po com tuzite. verim, ze toto tazke rozhodnutie a pocit slobody vas aj posilnil do buducnosta skusenost, ktoru mate vam bude voditkom pri pripadnom vybere noveho partnera. Zosumarizujte si svoje skusenosti a pocity popripade aj pisomne pre seba tak, aby ste ich v buducnosti vedela zuzitkovat, ak by ste nadviazali novu znamost. Pekne dni a pokoj v dusi nielen na Vianoce vam zelam. Rita Sv.
Som vydatá 25 rokov. Máme jedného dospelého študujúceho syna. Problém nastal pre asi pol rokom. Manžel sa začal zvláštne srávať. Bol vždy podráždený, všetko kritizoval, všetko bolo zlé, s nikým sa nedá rozprávať. No atmosféra na nevydržanie. Potom nastal zvrat, zase veľmi milý, ale stále na internete. Mobil stále so sebou, na WC, do kúpeľne, strážil si ho ako oko v hlave. Nepomohol ani spoločný týždenný pobyt v kúpeľoch. Aj tam bol večne na internete a samé SMS. Ja už som nevydržala a najprv som sa ho rovno spýtala, či niekoho má. Poprel. Povedala som mu, čo mi vadí, samozrejme výpis z účtu svedčil o nejakých 300 odoslaných SMS. Povedal, že to nič nie je. Ja si len namýšľam. Pokračovalo to ďalej, bol z mojej strany výstup, akurát sa poriadne naštval, že mu neverím. No a potom som mu nalomila meil. A s nejakou vydatou 29-ročnou pani si tam vypisoval ako lasočka moja, ľubkám ťa, urobíme si dievčatko a tak. Chcela som ho vysťahovať. Povedal, že to bola len hra na hodinového manžela a bola to len sranda. Je vydatá, spokojná, nič s ňou nemá. Písal to na PC rovno, keď sme spolu boli v obývačke a ešte napíše, že sa strašne nudí. Potom som našla pokec, kde má takisto nejaké ženy. Teraz už na PC nechodí, všetko rieši meilom cez mobil. Po rozhovore s ním sme to nejako poriešili. Uznala som, že komunikácia u nás doma viazne, on zase povedal, že sa s tými ľuďmi nestretáva (až na tú, čo ju ľubká, na to som hneď prišla a bol z toho rámus) , len sa chodí vykecávať, ale že to už obmedzil. Fyzická nevera nebola. Ja som mu však prestala veriť, a nejde mi to, spamätať sa z toho. Je to u mňa asi čoraz horšie a vážne uvažujem o rozvode. Proste mi nejde do hlavy, že 47-ročný chlap nechce nikam chodiť, rodina ho nebaví, kamaráti sú všetci hlúpi, ale na pokeci je fajn. Hanbím sa za neho a uráža ma to. Chcela by som to manželstvo zachrániť, ale vážne neviem, ako ďalej.